– dnešná fotopríloha má 3 časti ale časovo len 2, jednoducho – presne pred polrokom som bola v Tatrách našich Vysokých – „úloha znela jasne“: konečne sa dostať (vyviezť) na Lomničák a zložiť výstavu v Zlatej bráne v Starom Smokovci…
– a aby som zvoľna nadviazala prítomnosťou: najnovšie foto sú z najnovších dekupáží z minulého týždňa (jedna z nich bola robená na objednávku =sova))…priznám sa, ž po decembrovej výstave som už ani nemyslela, že budem v tejto technike pokračovať, ale konštelácia týchto dní & aj sem tam „priam objednávka“ ma k tomu povzdbudzujú – čiže, ak by vás niektorý obrázok oslovil a priniesol vám radosť, alebo ak máte nejaký námet – napíšte mi, servítok mám stovky, lepidlá a rámiky sa míňajú, ale verím, že čoskoro otvoria aj tie obchody, kde ich majú
….na záver týždňa posielam trochu „vyššej kultúry“: Baletku!
pravda je trochu nižšia, dalo by sa povedať, že priam: „malá (tučná) baletka“… /spomenula som si práve na pesničku Mariky Gombitovej: „Malá smutná baletka“/… ale táto má na tvári úsmev…(ktorý nie je žiadna šifra:))… napadlo mi, že úsmevov je v týchto dňoch fakt málo – hlavne tých na ulici… môžeme sa potešiť úsmevmi za bránami bytov, vo filmoch… alebo žeby v zrkadle? :))
dnes sa mi sníval sen: ocitla som sa na pódiu nejakého malého klubu (nebolo to predstavenie, bolo to tak trochu z plezíru) a spievala som (tak nejak karaoke) „Dočkovu“ pieseň: „Ľúbim ťa“ (priznám sa, že to nebola pre mňa zvlášť obľúbená skladba), zaváňalo to trapasom „nonplusultra“, ale nestalo sa…. naopak, užívala som si tú pieseň – totiž: a./ – všetci v tom klube ju spievali spolu so mnou…. b./-spievali sme len refrén..
krásny deň a krásny víkend v dobrom zdraví… zdravím!!!Lu
…pozdravujem vás s Velkonočným piatkom a posielam ikonu, vytvorenú za posledný týždeň, toto je jej príbeh:…drevo nie je tentokrát z Marianky, ale z najbližšieho lesa za domom… horko-ťažko som našla nejaký úlomok zo zrúbaného spráchnivelého stromu, našla som jeden zaprášený kúsok, po ktorom lozili mravce (priznám sa, že som ich musela odtiaľ trochu vyklepať a zopár ich ešte lozí niekde po balkóne – nech mi odpustia))… a teraz ten obrázok: je z nejakého rakúskeho kostola, už neviem presne z ktorého… autora grafiky nepoznám (ak by ste spoznali, koho je to dielo, prosím, napíšte mi), našla som ho založený v jednej knižke a namiesto mena autora bol na zadnej strane nápis:
„Ihr werdet mit Frohlocken wasser schopfen aus den quellen des hells.“= Z prameňov pekla budete s radosťou čerpať vodu(!!?)
…keďže som sa nemčinu nikdy celkom nenaučila a bolo skoro ráno, a písmenká na obrázku boli fest malé, tak som si vôbec nevšimla, čo som zadala do prekladača… pozrela som sa ešte raz na text: namiesto jedného „L“ malo byť „i“ – správny nápis mal znieť:
„Ihr werdet mit Frohlocken Wasser schopfen aus den Quellen des Heils.“ Budete s radosťou čerpať vodu zo zdrojov spásy.
…a to bol len úvod… na dekupáž som chcela použiť kópiu obrázku… do jednoduchej čiernobielej kopírky som vložila obrázok… a z kopírky vyšlo „biele plátno“ – nie biely čistý papier, ale papier, na ktorom bolo niečo ako zvlnené plátno bez obrazu – prázdna pomačkaná plachta (pre fajnšmekrov môžem nabudúce preposlať:) … nakoniec sa kópia podarila asi na piatykrát…. už vás ani nebudem zaťažovať tým, že keď som pripravovala podklad so zlatým sprejom, tak namiesto zlatej sa na dreve objavila farba strieborná (možno len nejaká zvláštna biochemická reakcia so spráchnivelým drevom…)
…Veľký piatok – voľný deň, sviatok, na základnej škole však v tento deň ešte sviatok nebol, školník zatváral centrálny hydrant, lebo inak by sa po schodištiach školy liali vodopády…. ale to bolo ešte vtedy, keď piatok nebol sviatok…. raz, v celkom iný takýto deň som na sviatky vycestovala na výlet za priateľmi, chce to zmenu, hovorila som si, dlhou cestou vo vlaku som dospela k tomu, že témou Veľkej noci je „smrť“, nepíše sa mi to ľahko… muž, s ktorým som sa v tých dňoch zoznámila, mal s touto témou svoje skúsenosti, mal jazvy na zápästiach a už zrastené polámané kosti… uvedomila som si, že moja myšlienka bola trúfalá, naivná, neohrabaná… a potom pred rokom, na bielu sobotu, keď navždy odišiel náš priateľ a vydavateľ… áno bol to iný deň v mesiaci, ale bola Veľká noc… a tento rok: strach z choroby a smrti, ktorý nám zabraňuje vycestovať za našimi blízkymi… nie, beriem späť – toto nie je hlavná téma! – hlavnou témou Veľkej noci je: nekonečná ľudskosť, pochopenie, viera, nádej a hlavne láska…a ako povedal Paolo Coehlo: „Nedovoľ svojej mysli, aby diktovala tvojmu srdcu. Pretože myseľ sa veľmi rýchlo vzdáva.“
Ďakujem, že som sa s vami mohla podeliť s touto úvahou, prajem vám sviatočné dni plné nádeje, lásky a krásnych snov zdravím!L*
…sú to presne dva roky od otvorenia mojej prvej výstavy dekupáží v Bratislave – v K -galérii, ak ste boli na vernisáži, možno si spomínate, že po dosť chladnej Veľkej noci vtedy „zo dňa na deň“ prudko prišla jar…..pred pár dňami som upratovala police s knihami a našla som tam prachom zapadnutý objekt – na kúsku dreva z pňa alebo konára brezy nalepený „svätý obrázok“ a dokola domaľovaná romantická krajinka, farby boli vyblednuté a opadané, obrázok matný, brezová kôra zosušená a miestami polámaná, na zadnej stane, priamo na dreve, úhľadným starostlivým písmom „č.7“ a číslo 1252, prach a pavučiny… spomenula som si, že keď som prvýkrát prišla do tohto bytu, bola tu len zánovná kuchynská linka, dve rozhegané stoličky, tri porcelánové hrnčeky s drobnými vzormi a tento obrázok…. a tak som ho teraz, po rokoch, vytiahla z police a „tak trochu zreštaurovala“ – oživila a doplnila farby, nalakovala a prezlátila rám… a uvedomila som si , že toto je vlastne tá prvá dekupáž, ktorá ma možno podvedome inšpirovala a tiež naplnila slová z histórie tvorby dekupáží, ktoré pred dvoma rokmi odzneli v príhovore na vernisáži: “ najprv sa tvorili dekupáže s biblickými motívmi a potom nastúpila éra tých svetských“……- srdečne vás zdravím, buďte zdraví!!! & pokojný veľkonočný týždeň vám i vašim blízkym, či už ste spolu alebo len na diaľku, opatrujte saL
