… tak, dnes si môže (opäť) povedať alebo povzdychnúť: „človek mieni – corona mení“…- totiž: podľa plánov spred pár mesiacov som mala dnes ráno letieť do Ríma a o tomto čase sedieť niekde na španielskych schodoch alebo v blízkom okolí… mala to byť moja tretia cesta do toho večného mesta -“ konečne v kľude si vychutnať architektúru, pamiatky, atmosféru“….- po prvýkrát som sa ocitla v Ríme v roku 1991 – nedeľa uprostred leta – chcelo by to dodať „bezstarostného študentského leta“, ale nebolo to tak – cestou nočným vlakom z Benátok do Ríma, niekde okolo Rimini nás okradli – peniaze nám ostali len tie, čo sme mali popchaté po vreckách a fotoaparáty boli tiež fuč (v tom čase sa nám o kreditkách a iných, dnes bežných kartách, len matne snívalo) a tak sme úvod dňa prežívali na policajnej stanici, hneď na nádraží, musím sa pochváliť, že vzhľadom na nulovú znalosť taliančiny a nulovú znalosť akéhokoľvek iného jazyka okrem taliančiny na strane karabinierov, som predviedla životný pantomimický výkon, predvádzajúci okradnutie vo vlaku, napriek tomuto nadľudskému úsilu a ľudskej snahe karabinierov dať nám nejaké potvrdenie o krádeži sme napokon na Slovensku od poisťovne nedostali ani korunu… ale to nebolo v ten deň všetko – urobili sme pokus: „návšteva československej ambasády“ – nedeľa, nikde nikoho, len otrávený vrátnik, ktorému sme prekazili siestu sa na nás oboril, že sme úplne nenormálni, keď si chceme požičať od ambasády peniaze…no, priznávam, že naivní sme asi boli… hladní a smädní sme sa, už ani neviem ako ocitli vo Vatikáne, tam sme už o pomoc nežiadali, ani nás to už nenapadlo (hoci tam by to zrejme bolo celkom na mieste), napili sme sa z verejného vodovodu za bazilikou… a potom… potom som videla ten zázrak vo vnútri -úchvatný priestor ako taký, ale najmä Michelangelovu pietu (vtedy ešte bez bezpečnostného skla) – bola živá!!!! dýchala… to nebol mramor, to bola živá substancia… čas zastal, problémy s peniazmi boli na pár nekonečných sekúnd malicherné…
– keď som ju videla počas druhej cesty do Ríma v roku 2005 bola už za bezpečnostným sklom, rovnako krásna – ale už tak nejak „pohľad cez okno“- druhá návšteva bola spojená s účasťou na konferencii, poctivo sme sedeli od rána do večera na prednáškach, z ktorých si vôbec nič nepamätám, v pamäti však živo trčí mini izba v odporúčanom penzióne (vyššia ako širšia s oknom do dvora, kde ústila klimatizácia) ale aj úchvatné kongresové priestory, malé kaviarne, elektráreň prerobenú na galériu, cestu vyhliadkovým autobusom v daždi okolo kloaky Maximi… a úchvatnú baziliku sv. Pavla
— a teraz, tento týždeň, malo nastať to „do tretice“ – no neviem, čím si musím zaslúžiť, aby som konečne zhliadla Michelangelovho Mojžiša alebo Sixtínu…
– asi si pustím môj obľúbený film
– a keďže som celé detstvo riešila, či sa mi viac páči Michelangelo alebo Leonardo a obidvaja žili v Ríme – posielam najnovšiu dekupáž z tohto víkendu – poctu Leonardovi – servítku s motívom Michelandela nemám – ak by ste mali určite mi pošlite:))
CIAO!!!!!
Sally_Lu
