….prepáčte, dnes niečo osobnejšie, lebo…..
„Veľkej duši a planúcemu srdcu…“ (Ráno kúzelníkov, Pauwels, Bergier)
„Čau Peter!… pamätáš – takto piatok pred 10 – rokmi, keď si mi volal, že sa mám v sobotu dostaviť na Devín – príde kopec ľudí a tak…a ja som už niečo mala dohodnuté (čo sa aj tak nezrealizovalo…ale tým ťa teraz nebudem zaťažovať) a hovorila som ti, že veď najneskôr v septembri – keď budeš mať narodeniny… a smiali sme sa veľmi, už ani neviem čomu, ale veď tvoje vtipy a ftípky boli povestné (priznám sa, že mi aj chvíľu trvalo, kým som si na tvoj nekonečný humor spočiatku zvykla)… a potom, po víkende, keď sme sa nestretli ale stretnúť mohli, prišiel taký bežný deň v týždni (možno utorok), stála som ráno na zastávke MHD a čakala na trolejbus, keď mi zazvonil mobil – volala mi jedna naša spoločná kamarátka, že si odišiel…. vzhľadom na totálne následné zatmenie zmyslov si samozrejme ten telefonát nepamätám, pamätám si len šialenú myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou – ona totiž povedla len meno, nie priezvisko a tak moja myseľ začala chŕliť: aký Peter (veď Petrov poznam desiatky…) a kam to odišiel?…. načo mi to takto ráno volá, veď idem do práce a so žiadnym Petrom som dnes stretnutie nemala dohodnuté…… keď mi postupne docvaklo, čo sa stalo, strašne, hrozne a nevypovedateľne desne ma mrzelo, že som v tú sobotu neprišla…. že ma nejaký inštinkt nedoviedol na Devín… chcela som to nejako „odčiniť“ niečo pre teba urobiť… napadla mi „reč na rozlúčku“… ale keď sme sa s tebou všetci v obradnej sále s výhľadom na drevený svet (lesík) za veľkým preskleným oknom, lúčili, pochopila som, že by som zo seba nevydala ani hláska a bola som vďačná Filipovi, že sa toho chopil, stála som vedľa ďalšej kamarátky, z množstva známych a kamatátov v sále, a obom sa nám po lícach valili len nezadržateľné rieky sĺz… prepáč, možno ti to pripadá strašne sentimentálne, ale raz som to chcela povedať a tiež sa ti poďakovať, že si ma vtiahol a prijal do svojho pestrého sveta, zaprášeného pilinami a s vôňou horiaceho dreva, so všetkými šnúrami, čiernymi dierami i kopcami: „…široká je louka, prostorný je les, bažant na to kouká…“… so spoluprácou na interiéroch v 90-tych rokoch ( z ktorých sa mnohé v turbulentnosti postsocialistického podnikateľského nadšenia ani nerealizovali, ale absolvovali sme vďaka nim zaujímavé cesty po Slovensku), so stertutiami s priateľmi a známymi u teba v „aťasi“ (pamätáš na tú „z Klárka“?), so stretnutiami U zlého námorníka či v ZUŠ na Kulíškovej (to by zasluhovalo samostanú kapitolu – len poviem, že žiaci ťa fakt „žrali a milovali“), so všetkými vernisážami (na Slovensku i v Prahe)… pridávam link na tie, v rámci aktivít Galérie Živa v Bratislave a vo Zvolene:
a potom v Severozápadnej bašte Zvolenského zámku:
– Peter, dúfam, že sa máš dobre tam kde si – beháš na „pežote“ medzi nebom a peklom?… aké máš tam zakázky??:), vyrábaš tam ďalej svoj nábytok pre lovcov snov? alebo lovíš sny ako ryby a vytváraš s nich nejaké neskutočné svety? robíš z dreva či keramiky? a nalievajú do poldecákov či decákov?:))))….“
+pozdravujem Ťa a na záver jedna tvoja obľúbená:
🐟
🐟
🐟
– Ďakujem Lucii a Gabovi za príležitosti otvárať výstavy na Petrovu počesť na hrade Devín (pravidelne na jeseň)
– pridávam pár atmosferickych foto a text z z vernisáže na hrade zo septembra minulého roka a tiež katalóg jednej z výstav…
-verím, že sa na ďalšej vernisázi na Devíne, v septembri tohto roka, stretneme opäť a bez rúšok…..
Ludmila
http://www.peter-strassner.sk/img/hommage_peter_strassner_2014_katalog.pdf
Jeden komentár k “traktát pre Petra Strassnera”