Mesiac: október 2020

…a tak tu máme „zimný čas“ – teda čas normálny stredoeurópsky, dal by sa napísať traktát na tému ako to na koho pôsobí a kto je za trvalý letný a kto za „zimný“ čas, ale to si ponechám na tému o pol roka:
…a tak som včera nasadla do vlaku, aby som sa stihla včas vrátiť „do miesta trvalého pobytu“… seriózne som si vyberala spoj, ktorým podľa mojich skúseností by mohlo cestovať čo najmenej ľudí… na stanici som sa opýtala, či vôbec má niekto miestenku do 1. triedy a keď mi pani povedala, že nie, tak to bola jasná voľba!!!… a ako kráľovná som sa o pár minút neskôr ubytovala v prázdnom vagóne 1.tr.v kupé č.7…. s pocitom skvelého nápadu som sa kochala (nesnímajúc rúško z tváre) vo výhľade na jesenné hrdzavejúce hory Pohronia, keď mi zrazu vpadol do zorného poľa nápis: „Čas uteká, večnosť čaká!“ – bol to text nad vstupom do cmitera… myslím, že v obci Pitelová…. a potom obľúbené rybníky pred Žiarom a v zápätí sprievodca so správou: „Vlak má výluku, v Kozárovciach budete prestupovať na autobusy, ktoré vás tam budú čakať a prevezú vás do stanice Lok, kde prestúpite na opäť na vlak…“, neverila som vlastným ušiam a opýtala sa nepodstatnú otázku, od kedy do kedy je táto výluka… vraj od dnes do budúceho piatku, vrátane nedele… „AHA, paráda“, pomyslela som si a čochvíľa som vystupovala na stanici KOZArOVCE… neboli tam žiadne zvieratá ani čakajúce autobusy… z piatich vagónov vypadlo asi dvadsať cestujúcich a traja sprievodcovia a staničný rozhlas nám oznámil, že busy budú meškať asi 25 minút!!!…nuž ale, čo je to polhodina oproti večnosti!, pomyslela som si na slnkom zaliatom nespevnenom plácku pred neznámou stanicou, vytiahla som z tašky ešte teplú jablkovú štrúdľu a išla sa prejsť ďalej od ostatných cestujúcich v intraviláne okresu, v ktorom nemám žiaden pobyt…. nakoniec prišli štyri autobusy, prezieravo som si sadla do posledného a bol to opäť dobrý nápad – boli sme tam traja: šofér, sprievodkyňa a vzadu ja… samozrejme nás bus neviezli priamo k vlaku… bolo ešte treba obehnúť (doslova) Levice – a tak som úchytkom zhliadla Levický hrad https://sk.wikipedia.org/wiki/Levick%C3%BD_hrad a najmä všetky teská a iné  predajne, prevádzky a sklady…. na stanici traja vystúpili a dvaja nastúpili a kľukatili sme sa mestom ďalej, až sa mi zdalo, že sa vraciame, ale nie, pokračovali sme v ceste, neustále sprevádzaní po pravej strane výhľadom na polia s neidentifikovateľnými rastlinami, na pozadí s majestátnymi vežami Mochoviec…až nastal Lok – obľúbená stanička jedného, dnes žiaľ nebohého, ctiteľa… ktorý mi svoje city neprejavil príliš so cťou, ale budiž mu odpustené… a tak som si myslela, že si tú staničku aspoň odfotím a pošlem vám, ale vlak tam už stál a bolo nutné sa čo najskôr nalodiť, pripadala som si v tom momente tak trochu ako na vojenských manévroch (niežeby som niekedy niečo také zažila:)), a keďže perón v stanici Lok nepočítal s takou poctou, že tam niekedy zastane rýchlik, bol krátky a do vozňa 1.tr., ktorý bol hneď za lokomotívou, som sa musela preštrikovať cez niekoľko predošlých vagónov… a opať, ale v celkom inej súprave, som sa uvelebila v prázdnom kupé č.7 a začala pozorovať krajinu… na poliach boli jazerá z výdatných dažďov predošlých týždňov…na jednom z nich som narátala asi dvadsať labutí.. slnko pomaly zapadalo medzi oblaky… cez Podhajskú sme sa pohybovali tak pomaly, akoby mali do vlaku s heslom: „Nestojíme, máme spoždění!“… mali ešte pristúpiť poslední návštevníci kúpaliska – ale nenastúpili… .. a niekde okolo Senca (bola už tma) išiel vlak tak nehlučne, plíživo a pomaly, akoby si rušňovodič zbehol kúpiť langoš a nechal vlak len tak na voľnobeh…
…a tak sme nakoniec meškali len neuveriteľnú 3/4 hodinku….
…a tak som si povedala, že „za málo peňazí veľa muziky!“ a pomaly som očakávala, že nás budú na stanici v Bratislave odchytávať, aby sme si doplatili za cestu: veď uznajte, nielen že cesta trvala dlhšie, ale ešte aj sme išli dvoma vlakmi a autobusom a videli sme nečakané zákutia našej vlasti… zabudla som ešte opísať, pre mňa doteraz neznámy „rybníkovito sa rozširujúci Hron“ pri Tlmačoch…
…a tak som raz v jedálnom vozni stretla Dorotu N… ale to bol celkom iný deň, rok aj vlak (južnou trasou také nechodia:))

a naša hudobná redaktorka vyberá:…bolo nás 11
„trúbkovanie“
tango
…s prianím, nech zmena času prinesie zázrak a krásu)))vždy vaša Sally_Lu*
p.s. – pridávam pár celkom čerstvých dekupáží
p.s.2: predchádzajúce traktáty si môžete prelistovať

• 

• 

• 

…a tak tu máme obdobie dažďov… znie to lacno, viem, ale ešte, že nie sme v Indii alebo starom Egypte s krúpami a kobylkami: 

– a prosos Egypt – nedávno vplávala so médií správa:

…a tak som si spomenula ako som bola cca pred 15-timi rokmi v Egypte – klasicky v rezorte pri mori.. akurát, že na jar, tak nebolo horúco – priam jeden deň mrholilo…. ale keď sme sa vybrali v kolóne turistických autobusov s vojenskou ostrahou na fakultatívny výlet do Luxoru a údolia kráľov s pokynom, že bez 1,5 litrovej fľaše s vodou nás z autobusu nepustia, tak trochu mi došlo, čo je to horúčava a púšť – bez tej vody sa fakt nedalo… umožnili nám navštíviť 2 hrobky (systém sprístupňovania hrobiek bol taký, že na pár dní boli vždy k dispozícii vybrané a potom zas iné, aby sa návštevníkmi a prílišným pohybom, vetraním, dýchaním atď neničili tieto unikátne skvosty)… mala som tam jeden zaujímavý dojem: v hrobkách, kde boli steny s hieroglyfmi a inými maľbami voľne prístupné som sa cítila oveľa prirodzenejšie ako v hrobkách, kde boli steny chránené sklenenými stenami (neskúmala som tento jav, ale bolo to pre mňa citeľné)…cestou odtiaľ k Nílu sme sa ešte zastavili v dielni na spracovanie alabastru – ukazovali nám ako sa z neforemného béžového šutra stane foremná vázička – ale fakt to bolo zaujímavé: najprv sa vytvtorí to nič vo vnútri nádoby a potom jej vonkajší tvar, lebo inak by sa krehkký materiál rozpadol…. a potom nasledoval Níl!!! – k Nílu mám pozitívny vzťah už od školských čias a na plavbu loďou na druhý breh som sa tešila (hlavne s víziou, že krokodíly sa vyskytujú až za kataraktami:))…a k tomu známy film od Ahathy Ch.
… a tak, keď sme prišli na breh rieky, hľadala som očami tú loď, ktorá nás preplaví do Luxoru…. na brehu kotvili bárky asi tak pre 20 pasažierov s výzdobou, ktorá pripomínala Vianoce… a pokyn znel jasne: „Tieto loďky vás preplavia na druhý breh a potom budeme pokračovať do chrámového komplexu“… „Aha!!!???“ – prebehlo mi hlavou a inštinktom trucovitého decka som mienila tento pokyn zamietnuť ale hlavou dospelého jedinca som vyhodnotila, že asi nemám inú možnosť…. plavba bola rýchlejšia a pohodovejšia ako som čakala a na druhom brehu nás čakal úžasný Karnak
…koptský sprievodca s hrubým fascikom plným obrázkov a textov pod pazuchou, nám rozprával príbehy o chráme zasypanom pieskom a ľuďoch, ktorý sa tam ukrývali – robili si oheň a tým začadili stropy chrámu, ktoré ostali dodnes čierne, aj keď sa neskôr ukázalo, že namiesto malých chyžiek sa pod masami piesku skrývali obrovské sĺporadia sa priestory… a tiež príbeh o nejakej miestnej „obci“, odkiaľ všetci „mužskí občania“ odišli bojovať a ostal tam len jeden muž, ktorý bol nejak postihnutý (asi na nohu…) a tým nebol bojaschopný a dostal za úlohu strážiť doma ženy, ale ako sa ukázalo, bol schopný v inom: keď sa muži  po viac ako roku vrátili z vojny ich ženy mali v náručiach kojencov… proste zaľudnená dedina… a tak muži zasadli a šalamúnsky sa uzniesli, že dotyčného „strážcu žien“ vyhlásia za boha plodnosti – jeho podobizeň je na reliéfe v Karnaku dodnes a vyznačuje sa… určite nie výraznou hlavou:)))))… každopádne výlet to bol nezabudnuteľný a keď sme sa opäť vrátili autobusmi k moru, zašli sme si na druhý deň do malého obchodu v hotelovom komplexe – predával tam mladý kopta Michael, ktorý sa vyznal v papyrusoch a keď videl, že som nejaká prechladnutá z miestneho počasia urobil mi skvelý ibiškový čaj, na druhý deň som bola ako rybička a mohla som si ísť konečne zaplávať do mora…

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
https://www.youtube.com/watch?v=4nuhja7y4TM
https://www.youtube.com/watch?v=Db3dHajCRRY
https://www.youtube.com/watch?v=o1xrPup_eCA
… s prianím dobrých gumákov a pevných nervov vás pozdravuje vždy vaša Sally Lu*
p.s. – pridávam pár celkom čerstvých dekupáží

p.s.2 – staršie traktáty a dekupáže si môžte pozrieť na: https://www.luholikova.sk/blog/

• 

• 

• 

• 

…a tak rovnodennosť vidím ako misky váh – na jednej strane kilo tmy a na druhej kilo svetla)))
…a tak tu máme váhy – vážne!!!
…a tak musím…. nedá sa nespomenúť na váhy – ľudí, ktorých poznám, poznala som ale aj takých, ktorých som osobne nestretla, ale pečať ich existencie je tak trochu alebo aj viac… súčasťou mojej… Peter, Pavel, Karol, Ľubomír, Ivan, Gusto, Stanislav, Ľubica, Eliška, Václav, Ocsar, Gwyneth, Veronika, Kate, Brigitte, Julia, Rudolf, Marcello, Olivia a samozrejme John… (objavila som tento neuveriteľný link so zvláštne nádejnou info… možno, že raz… imaginujte…))
…a tak som si spomenula, že sme sa s kamarátkou v roku 2008 ocitli v Liverpoole
…bývali sme najprv v hoteli celkom blízko legendárneho Cavern Clubu
..a tak keď sme sa konečne ubytovali (lietalo sa vtedy z BA do Manchestru a odtiaľ bolo treba ísť vlakom… s veľkým kufrom – celkom zábavné!!! – vlak bol fakt „osobný“ a s nejakou batožinou ani náhodou nepočítal…),a keď sme potom našli v uličkách hotel a zapadli do izby… samozrejme vízia danej chvíle bola jasná: sprcha, prezliecť sa a vyraziť na vzduch – teda do ulíc mesta… to ale muselo počkať!!!… môj celkom nový kufor, napchaný oblečením, sa nedal vôbec otvoriť… po zúfalej asi polhodinovej snahe o odomknutie podivného zámku som sa vydala za recepčným očakávajúc nejaké sofistikované riešenie – veď také veci sa v hoteloch určite dejú ako na bežiacom páce… recepčný neprekypoval nadšením ani nápadmi… jednoducho zobral pílku a vybral sa so mnou do izby!!!… v peknom oblečku sa postavil ku kufru a pílil a pílil až kým nerozpílil… nielen nepodarený zámok ale aj kúsok nového kufra… celý zmorený spotený a bez slov sa odtackal naspäť na recepciu, ale!!! – ale kufor bol otvorený a veci v ňom prístupné!!! (myslím, že na spiatočnej ceste som miesto zámku použila len nejakú šnúrku:)))— zabudla som podotknúť, že sme mali sme veľký problém zohnať hotel a tak sme prvú noc len spali v tomto pomenovanem po známej skladbe Beatles – v každej izbe bol nejaký portrét člena kapely – my sme mali Georga)) hotel bol sofistikovaný, niekde v útrobách ukrýval aj apartmán s bielym krídlom… ale okná sa nedali otvoriť!!!… a tak sme sa na druhý deň ráno zbalili, napchali kufre a premiestňovali sa do hotela bližšie k rieke… v dokoch v zátoke kotvila žltá ponorka (také zvláštne plavidlo, ktoré vyzeralo ako obrnený transportér natretý na žlto:)) … hotel bol jednoduchší ale veľmi pohodlný a dali sa v ňom otvárať okná (aspoň na výklopku:))a hemendex na raňajky bol tiež menej sifistikovaný a veľmi chutný… a rieka Mersey bola úžasná!!! – na prvý pohľad bolo zaujímavé, že na nej nie je žiaden most, hoci mesto pokračuje aj na druhom brehu – vysvetlenie nie je vo financiách ale v prílive – niekoľkometrový príliv a odliv by prevádzku mostov a života pod mostami príliš komplikoval a tak keď sme išli (v daždi) na výlet na druhý breh, tak sme sa najprv preplavili loďou (niečo ako trajekt) a naspäť autobusom (nie obojživelným:)) ale pekne tunelom… a ešte vysvetlenie: počas pobytu sme sa dozvedeli, prečo boli hotely v ten prvý deň včade obsadené – v rodnom meste bol koncert Paula… no priznám sa, že keby Johna… alebo Georga… tak by ma to fest mrzelo, že som o tom skôr nevedela… „prepáč Paul, verím, že si mal plno aj bezo mňa:))“— sorry Ringo)))
…a tak som sa vrátila do Ba bez zážitku z koncertu ale s odznakom na taške, ktorý hovorí stále: „all you need is love!“…
a naša hudobná redaktorka vyberá:A Hard Days Night
+ lenn_ON a na oslavu kúsok muzikálu
… a tak vám prajem dosť svetla a vždy niečo dobré poruke, čo by ste mohli prihodiť na misky váh pre zachovanie rováhy (duše, tela, sveta, svetla…:)))
vždy vaša Sally Lu*
p.s. – pridávam pár celkom čerstvých dekupáží – nie s váhami, ale s vážkami:))- a pár autentických foto z Liverpoolu— a ak som na niekoho z vás – váh zabudla, určite sa mi ozvite – všetko najlepšie!!!

staršie blogy

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

… a tak som jedno leto bola na dovolenke v Španielsku, dovolenka to bola pomerne hektická – poznávala som nielen krajinu ale aj seba… takže to bolo dosť pestré a pár dní po príchode na Slovensko som nakoniec trávila dojmy znavená na PN-ke…
… a tak, keď sa mi trochu polepšilo, pretransformovala sa PN-ka v závere na celkom príjemnú domácu dovolenku… čítala som si časopisy, ktoré som mala so sebou na tej oficiálnej a nebol na ne čas… a začala som lúštiť osemsmerovky… je to taký zvláštny fenomén – hľadať slovíčka v spleti písmeniek v smeroch pre nás obvyklých i neobvyklých… niekedy sa mi z toho parila hlava a výsledok nestál za to, ale ten proces ma bavil…
… a tak som si na začiatku tohto leta kúpila náhodné vydanie osemsmeroviek a v teplých dňoch som sa do nich na balkóne (bytu, nie apartmánu pri mori)) pustila…
… a tak, nech som sa niekedy snažila, ako mi len sily stačili … a verte mi, že som vyškrtala všetky potrebné slová – vyšlo mi ako dopovedanie prvej časti: „Nie je pravda, že psy nevedia rozprávať.“ – „boehiemvlroiil všetky slová do očí„… je pravda, že keď som si to teraz takto napísala, skutočný zašifrovaný obsah je zrejmý:))…ale napríklad po prvej vete ďalšej osemsmerovky: „Opilec sa podobá fľaši pálenky“… treba ešte lúštiť ďalej???
… a tak som si povedala, že vlastne netuším ako sa tieto „hlavolamy“ vytvárajú a či sú tie nezmysly dielom zákerného tvorcu 8-smeroviek alebo neznalého programu… každopádne som si spomenula na myšlienku „tvorca dovedie čitateľov (alebo iných užívateľov) len tam kam došiel sám„… kam došla cesta tvorcu tohto zošítka nevedno… možno niekam do „španielskej dediny“… ale sama som sa tento víkend ocitla namiesto Španielska priamo v Paríži…  intenzívne som riešila ako poviem rodine, že som sa v časoch aktuálnej krízy vybrala do Paríža, ale Paríž je úžasný (česky úžasná!!!) nedalo sa inak – cestou na vernisáž vo Francúzskej národnej knižnici som sa postavila na schody priamo pred chrám Notre Dame, ktorý bol zamknutý – kvôli rekonštrukcii – na štyri zámky (už tie schody mi mali byť divné)… tak som stála na tých schodoch a kým stihla cvaknúť spúšť fotoaparátu, sprava aj zľava sa ku mne prihrnuli turistky a chceli sa fotiť tiež, snažila som sa im vysvetliť, že napriek tomu, že majú rúška mali by dodržiavať odstup – 2-metrovú vzdialenosť (dúfala som, že keď im to poviem po anglicky pochopia…)… potom cestou, som pred jednou kaviarňou videla slečnu so psom – pes mal ružové náušnice a čelenku (zrejme fenka)-  „Paríž!“, povedala som si… no dobre… v Paríži som bola pred x-rokmi, keď Notre Dame bol klasickou „povinnou jazdou“ a na poklope metra pri Seine hral neznámy saxofonista… 
…a tak, dobre – priznávam – víkendová návšteva sa odohrávala vo sne…
…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Život fo rarbe ruží
a Paris Latino
+ bonus (pre)pána Fialu…

prajem vám krásne cestovanie – dúfam, že čoskoro nielen vo snoch  :))vždy vaša Sally Lu*
p.s. – a keďže nemám nakoniec žiadnu foto v víkendového Paríža pridávam pár čerstvých kresieb a dekupáží

• 

• 

• 

• 

•