… a tak som jedno leto bola na dovolenke v Španielsku, dovolenka to bola pomerne hektická – poznávala som nielen krajinu ale aj seba… takže to bolo dosť pestré a pár dní po príchode na Slovensko som nakoniec trávila dojmy znavená na PN-ke…
… a tak, keď sa mi trochu polepšilo, pretransformovala sa PN-ka v závere na celkom príjemnú domácu dovolenku… čítala som si časopisy, ktoré som mala so sebou na tej oficiálnej a nebol na ne čas… a začala som lúštiť osemsmerovky… je to taký zvláštny fenomén – hľadať slovíčka v spleti písmeniek v smeroch pre nás obvyklých i neobvyklých… niekedy sa mi z toho parila hlava a výsledok nestál za to, ale ten proces ma bavil…
… a tak som si na začiatku tohto leta kúpila náhodné vydanie osemsmeroviek a v teplých dňoch som sa do nich na balkóne (bytu, nie apartmánu pri mori)) pustila…
… a tak, nech som sa niekedy snažila, ako mi len sily stačili … a verte mi, že som vyškrtala všetky potrebné slová – vyšlo mi ako dopovedanie prvej časti: „Nie je pravda, že psy nevedia rozprávať.“ – „boehiemvlroiil všetky slová do očí„… je pravda, že keď som si to teraz takto napísala, skutočný zašifrovaný obsah je zrejmý:))…ale napríklad po prvej vete ďalšej osemsmerovky: „Opilec sa podobá fľaši pálenky“… treba ešte lúštiť ďalej???
… a tak som si povedala, že vlastne netuším ako sa tieto „hlavolamy“ vytvárajú a či sú tie nezmysly dielom zákerného tvorcu 8-smeroviek alebo neznalého programu… každopádne som si spomenula na myšlienku „tvorca dovedie čitateľov (alebo iných užívateľov) len tam kam došiel sám„… kam došla cesta tvorcu tohto zošítka nevedno… možno niekam do „španielskej dediny“… ale sama som sa tento víkend ocitla namiesto Španielska priamo v Paríži… intenzívne som riešila ako poviem rodine, že som sa v časoch aktuálnej krízy vybrala do Paríža, ale Paríž je úžasný (česky úžasná!!!) nedalo sa inak – cestou na vernisáž vo Francúzskej národnej knižnici som sa postavila na schody priamo pred chrám Notre Dame, ktorý bol zamknutý – kvôli rekonštrukcii – na štyri zámky (už tie schody mi mali byť divné)… tak som stála na tých schodoch a kým stihla cvaknúť spúšť fotoaparátu, sprava aj zľava sa ku mne prihrnuli turistky a chceli sa fotiť tiež, snažila som sa im vysvetliť, že napriek tomu, že majú rúška mali by dodržiavať odstup – 2-metrovú vzdialenosť (dúfala som, že keď im to poviem po anglicky pochopia…)… potom cestou, som pred jednou kaviarňou videla slečnu so psom – pes mal ružové náušnice a čelenku (zrejme fenka)- „Paríž!“, povedala som si… no dobre… v Paríži som bola pred x-rokmi, keď Notre Dame bol klasickou „povinnou jazdou“ a na poklope metra pri Seine hral neznámy saxofonista…
…a tak, dobre – priznávam – víkendová návšteva sa odohrávala vo sne…
…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Život fo rarbe ruží
a Paris Latino
+ bonus (pre)pána Fialu…
prajem vám krásne cestovanie – dúfam, že čoskoro nielen vo snoch :))vždy vaša Sally Lu*
p.s. – a keďže nemám nakoniec žiadnu foto v víkendového Paríža pridávam pár čerstvých kresieb a dekupáží
