…a tak tu máme „zimný čas“ – teda čas normálny stredoeurópsky, dal by sa napísať traktát na tému ako to na koho pôsobí a kto je za trvalý letný a kto za „zimný“ čas, ale to si ponechám na tému o pol roka:
…a tak som včera nasadla do vlaku, aby som sa stihla včas vrátiť „do miesta trvalého pobytu“… seriózne som si vyberala spoj, ktorým podľa mojich skúseností by mohlo cestovať čo najmenej ľudí… na stanici som sa opýtala, či vôbec má niekto miestenku do 1. triedy a keď mi pani povedala, že nie, tak to bola jasná voľba!!!… a ako kráľovná som sa o pár minút neskôr ubytovala v prázdnom vagóne 1.tr.v kupé č.7…. s pocitom skvelého nápadu som sa kochala (nesnímajúc rúško z tváre) vo výhľade na jesenné hrdzavejúce hory Pohronia, keď mi zrazu vpadol do zorného poľa nápis: „Čas uteká, večnosť čaká!“ – bol to text nad vstupom do cmitera… myslím, že v obci Pitelová…. a potom obľúbené rybníky pred Žiarom a v zápätí sprievodca so správou: „Vlak má výluku, v Kozárovciach budete prestupovať na autobusy, ktoré vás tam budú čakať a prevezú vás do stanice Lok, kde prestúpite na opäť na vlak…“, neverila som vlastným ušiam a opýtala sa nepodstatnú otázku, od kedy do kedy je táto výluka… vraj od dnes do budúceho piatku, vrátane nedele… „AHA, paráda“, pomyslela som si a čochvíľa som vystupovala na stanici KOZArOVCE… neboli tam žiadne zvieratá ani čakajúce autobusy… z piatich vagónov vypadlo asi dvadsať cestujúcich a traja sprievodcovia a staničný rozhlas nám oznámil, že busy budú meškať asi 25 minút!!!…nuž ale, čo je to polhodina oproti večnosti!, pomyslela som si na slnkom zaliatom nespevnenom plácku pred neznámou stanicou, vytiahla som z tašky ešte teplú jablkovú štrúdľu a išla sa prejsť ďalej od ostatných cestujúcich v intraviláne okresu, v ktorom nemám žiaden pobyt…. nakoniec prišli štyri autobusy, prezieravo som si sadla do posledného a bol to opäť dobrý nápad – boli sme tam traja: šofér, sprievodkyňa a vzadu ja… samozrejme nás bus neviezli priamo k vlaku… bolo ešte treba obehnúť (doslova) Levice – a tak som úchytkom zhliadla Levický hrad https://sk.wikipedia.org/wiki/Levick%C3%BD_hrad a najmä všetky teská a iné predajne, prevádzky a sklady…. na stanici traja vystúpili a dvaja nastúpili a kľukatili sme sa mestom ďalej, až sa mi zdalo, že sa vraciame, ale nie, pokračovali sme v ceste, neustále sprevádzaní po pravej strane výhľadom na polia s neidentifikovateľnými rastlinami, na pozadí s majestátnymi vežami Mochoviec…až nastal Lok – obľúbená stanička jedného, dnes žiaľ nebohého, ctiteľa… ktorý mi svoje city neprejavil príliš so cťou, ale budiž mu odpustené… a tak som si myslela, že si tú staničku aspoň odfotím a pošlem vám, ale vlak tam už stál a bolo nutné sa čo najskôr nalodiť, pripadala som si v tom momente tak trochu ako na vojenských manévroch (niežeby som niekedy niečo také zažila:)), a keďže perón v stanici Lok nepočítal s takou poctou, že tam niekedy zastane rýchlik, bol krátky a do vozňa 1.tr., ktorý bol hneď za lokomotívou, som sa musela preštrikovať cez niekoľko predošlých vagónov… a opať, ale v celkom inej súprave, som sa uvelebila v prázdnom kupé č.7 a začala pozorovať krajinu… na poliach boli jazerá z výdatných dažďov predošlých týždňov…na jednom z nich som narátala asi dvadsať labutí.. slnko pomaly zapadalo medzi oblaky… cez Podhajskú sme sa pohybovali tak pomaly, akoby mali do vlaku s heslom: „Nestojíme, máme spoždění!“… mali ešte pristúpiť poslední návštevníci kúpaliska – ale nenastúpili… .. a niekde okolo Senca (bola už tma) išiel vlak tak nehlučne, plíživo a pomaly, akoby si rušňovodič zbehol kúpiť langoš a nechal vlak len tak na voľnobeh…
…a tak sme nakoniec meškali len neuveriteľnú 3/4 hodinku….
…a tak som si povedala, že „za málo peňazí veľa muziky!“ a pomaly som očakávala, že nás budú na stanici v Bratislave odchytávať, aby sme si doplatili za cestu: veď uznajte, nielen že cesta trvala dlhšie, ale ešte aj sme išli dvoma vlakmi a autobusom a videli sme nečakané zákutia našej vlasti… zabudla som ešte opísať, pre mňa doteraz neznámy „rybníkovito sa rozširujúci Hron“ pri Tlmačoch…
…a tak som raz v jedálnom vozni stretla Dorotu N… ale to bol celkom iný deň, rok aj vlak (južnou trasou také nechodia:))
a naša hudobná redaktorka vyberá:…bolo nás 11
„trúbkovanie“
tango
…s prianím, nech zmena času prinesie zázrak a krásu)))vždy vaša Sally_Lu*
p.s. – pridávam pár celkom čerstvých dekupáží
p.s.2: predchádzajúce traktáty si môžete prelistovať
