…a tak som vám chcela poslať celkom iný traktát, ktorý už mám rozpísaný dva týždne, ale… ale nedá sa… keď sa v jeden deň… deň tesne pred „dušičkami“ človek dozvie, že pred dvoma týždňami mama jednej priateľky a pred dvomi dňami otec ďalšej… (nie nestali sa manželmi alebo milencami)… nie, nepoznali sa, aj keď by sa za istých okolností aj spoznať mohli… nie, odišli…. na večnosť… každý sám a každý v inej slovenskej nemocnici… (a aby som bola „in“, ich diagnózy nemali nič spoločné s aktuálnou obávanou…)…a tak som sa v jedno popoludnie dozvedela ako sa uzavreli kapitoly ich životov… poznala som ich (nie nejak extra osobne), ale keď som ich stretla na ulici prehodila som s nimi pár slov… poznala som fragmenty ich životov (z rozprávania iných), generačný rozdiel mi nedával možnosť sa pri letmých stretnutiach dostávať do hĺbky tém… ale aj z toho mála, čo sme si povedali bola vždy zrejmá húževnatosť, s ktorou napĺňali svoj osud… a tak som si nevdojak spomenula na starú mamu, ktorá odišla presne pred dvadsiatimi rokmi, ako sa povie na dedine: „v požehnanom veku“ 94 rokov… áno, pani Vilma v jej veku ešte čulo kominkovala a robila horoskopy a hoci boli rovnaký ročník, žila ešte osem rokov dlhšie .. ale statá mama bola stará mama… a nik iný mi nerozprával rozprávku o Martinkovi Klingáčovi… a nik iný nevaril tak úžasné pirohy so slivkovým lekvárom a maslovou strúhankou (a na vrchu poriadne pocukrované práškovým cukrom)… a nik iný tak od srdca nenadával starému otcovi, keď na papučiach doniesol z dvora do chodby nejaký ten slepačinec… a keď odchádzala hovorila po nemecky niečo o Kremnici, kde sa narodila a prežila svoju mladosť .. nechali sme ju v izbe a išli oberať na záhradu jablká, keď sme prišli k bráničke záhrady, zistili sme, že sme zabudli kľúče doma… rozmýšľali sme, či preliezť plot… v tom zazvonil telefón: „Vráťte sa, omama odišla…“… a tak sme sa vrátili… a tak sa stará mama v ten deň – prvý a poslednýkrát viezla v bielom predĺženom mercedese… dožila sa toľko rokov, že už nejazdili čierne koče ťahané koňmi – všetko vyzdobené smútočnými stuhami, ako si to pamätám z detstva u nich na dedine… po pohrebe ma niekoľko dní v noci premkýnal strach, či jej tam nebude zima a či bude mať jabĺčka, ktoré každý boží deň popoludní čistila malým zeleným nožíkom… a potom, po čase, som mala sen a v tom sne omama vyzerala ďaleko lepšie ako si ju pamätám, bola spokojná a hľadala niekoho s kým by si zahrala karty (najradšej hrala „lórum“ so sedmovými kartami)))…….a tak som si spomenula, že niekde mám odložený pozývací list cca z roku 1925, na základe ktorého si chceli našu omamu adoptovať bezdetní príbuzní z Ameriky (myslím, že z New Jersey) ... a tak som vám teraz mohla písať celkom iný traktát po anglicky… ale, keby bola chcela ísť do Ameriky… to by bol naozaj celkom iný príbeh)))
..a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:dead can dance
japonský duch v priestore
HAMmEl
s prianím pokoja a svetla v duši
vždy vaša Sally_Lu*
p.s. dnes miesto dekupáží pridávam tohtotýždňové foto… a hlavne „dúhu nad klinikou infektológie“ z dnešného rána:))
p.s.2 – staršie traktáty môžete nájsť na:https://www.luholikova.sk/blog/
