…a tak sa mi zdá, že od posledného traktátu spred týždňa uplynuli roky… dobre, tak mesiace… týždne…a nie dni ako to v skutočnosti je…
…a tak som sa za posledné dva dni trikrát ocitla v areáli jedného zdravotníckeho zariadenia… (nie nezablúdila som, bolo to cielené, aj keď ešte pred dvoma dňami som si myslela, že tam bude stačiť ísť raz… ale o tom niekedy inokedy)… chcelo by to komentár typu: „človek mieni…“…. časový odstup je ešte primalý a čo bude o dva dni alebo o týždeň tiež neviem, ale prianie je isté a jasné: „dúfam, v uzdravenie a zdravie a naberanie nových sil“… nádej, viera…
….a tak som si už včera všimla odbočku k parkoviskám nad areálom a pri nej nenápadnú šípku: „krížová cesta“…
…a tak som sa dnes v smere šípky vydala a zanedlho som zbadala naozaj prvé zastavenie
…a tak som na rozhraní lesa a rodinných domov idúc po nie príliš komfortnej cestičke z rozdrvených kameňov objavovala (pre mňa) celkom nový „Kramársky fenomén“, priznám, že jednotlivé zastavenia príjemne oživovali predtým celkom nudnú cestu do lesoparku (keďže bola tak nudná a pomerne strmá, už roky som po nej nešla))), približne na mieste, kde som si pamätala presklenú vitrínku s ikonkou na strome, je osadený kríž a vysvetľujúci text…
…a tak som sa dozvedela, že krížová cesta je z roku 2018 a bola vybudovaná pre/za (v prospech) pacientov liečiacich sa v areáloch pod ňou ale aj pre všetkých obyvateľov mesta… priznám sa, že som v tej chvíli bola vďačná neznámym farníkom neďalekého kostola za zbierku, na základe ktorej sa vybudovalo toto nenápadné krajinné dielko
…a tak som ostala stáť pri kríži a dojatá som v tej chvíli zabudla na všetky stresy a krízy minulých dní…
…a tak som sa pár minút rozhodovala, či sa rovnakou cestou vrátiť naspäť alebo pokračovať lesným okruhom… zvolila som druhú možnosť, napriek tomu, že sa v lese začínalo trochu stmievať a cestou sa objavovali miesta rozryté od miestnych obyvateľov (nie tých z nedalekých rodinných domov) – diviakov… a niekde som čítala, že diviak môže byť celkom nebezpečný, takže k nim mám rešpekt… takže: radšej zrýchliť krok ako sa vrátiť po rovnakej ceste… nikoho som nestretávala, nebola som si po chvíli istá, či idem správne – opýtala som sa jediného človeka, ktorý šiel oproti a ten potvrdil správnosť mojej trasy… o chvíľu som už videla medzi konármi stromov rozhľadňu
…a tak som prešla cez tzv. „Americké námestie“ – áno, tak sa volá lúka v lese!!! – ak viete, prečo, napíšte mi prosím:))
…a tak som prešla popri partii opekajúcej špekačky, popri skupinke návštevníkoch rozhľadne… návštevníci lesoparku s deťmi, iní so psami a niektorí aj s deťmi aj so psami..a na ďalšej lúke ďalšie opakanie, ľudia… psi… niekedy by mi to aj vadilo….
…a tak som sa celkom v tom stmievaní prestala báť diviakov (rozrytých chodníkov bolo čoraz viac… hlavne pod dubmi – diviaky asi tušia z čoho sa robia špekačky a tak čakali niekde skryté, kým ľudia vyprázdnia les:)))
…a tak som veľmi pomalým krokom zbehla strmým chodníkom zasypaným opadaným lístím k prvým domom na opačnej strane môjho lesného okruhu… a na celej ulici som nikoho nestretla…a v jednej predzáhradke som uvidela urastenú jedľu obysypanú šiškami, zastala som a pozerala na ten strom a nevdojak som si spomenula na také to ľudové „chlapci ako jedle!“… (kde ste? – v lese? – na bajku či so špekačkou na paličke?)
…a tak som si spomenula na výrok jednej kamarátky: „mesto je ľudská džungľa“……a tak pridávam zistenie, že v týchto časoch sa džungľa vracia do lesa:))
…a tak som pri písaní tohto traktátu prepínala televízne stanice a zrazu roztomilá Romy – Sisi, ktorá práve v najromantickejšom alpskom lese hovorí niečo v duchu:..“v každom kúsku lesa spoznáš útechu a krásu, to ma učil otec“ – dodáva v dialógu so svojim budúcim mužom… a iný výrok (neviem koho) hovorí: „človek, ktorý chodí často do prírody má lepšiu mienku sám o sebe“….
– a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
–modlitba
– svadba v lese
…a z lesa k Dunaju
a na záver vás pozdravuje džungľová vílaSally Lu*
p.s. – pridávam celkom čerstvé foto z prechádzky
p.s.2: staršie traktáty
