Mesiac: júl 2021

a tak hoci máme rok 2021 v Tokiu majú aktuálne 2020 – OH!!! – aspoň na vlajkách… a tak po ročnom odklade predsa len pred týždňom začali olympijské hry… a tak cca štvorhodinový otvárací program v miestnom prítmí a našom plnom slnku pôsobil mierne hypnoticky… (…nepozerala som celý program – vlastne som sa usadila pred TV-obrazovku až v momente keď sa začali na štadión prichádzať športovci z jednotlivých krajín… a tak sa priznám, že túto časť otvorenia olympiád tak trochu beriem ako módnu prehliadku… zgustnem si na inšpiráciách pestrofarebnými odevmi Afriky alebo Oceánie… športovou eleganciou – tentokrát napríklad Poľska a Španielska…. a potom prichádzajú prekvapenia – napríklad, keď som videla pár dní pred otvorením na fotografii v časopise detaily oblečenia českej výpravy, tak som bola sklamaná, ale „na živo“ s odstupom kamier to vyzeralo veľmi dobre… a tak odevy športovcov SK som v detaile vopred nevidela…. ale v spomínanom defilé mi „modré dlhé vesty či pláštenky“ pripadali ako „upratovacia čata“… našťastie zapadli medzi tými čo išli pred a po… a našťastie sa na týchto olympiádach nehodnotia výkony dizajnérov ale športovcov:))… a tak sa v závere ceremoniálu objavili aj samuraji… vlastne myslím, že len jeden nie Kurosawových sedem… a na konci ceremoniálu (tak trochu symbolicky na začiatku obdobia ohnivého leva) sa štandardne nad štadiónom konečne rozhorel z Olympie doputovavší oheň)))

… a tak kým som si celý minulý týždeň podvedome spievala pesničky z albumu „Bolo nás jedenásť“… tak tento týždeň mi blúdi v hlave „Mimořádná linka Praha – Tokio“… (spomenula som si na to ako v časoch gymnaziálnych –  ráno po správach o siedmej hodine hrávali v rádiu niečo ako „pesničku dňa či rána“… keďže sme nebývali najbližšie pri škole, tak sme museli vyrážať z domu ešte počas správ, ale spolužiačka, ktorá bývala celkom blízko si ráno tú skladbu o 7:15 pravidelne vypočula a potom ju, ako hovorievala, nevedela počas celého vyučovania vytriasť z hlavy (a verte, že to niekedy boli „impozantné texty“:))… a tak som sa včera presúvala na východ… ale nešla som žiadnou mimoriadnou linkou (len štandardne meškajúcim vlakom)… ani z Prahy… a ani som nedošla do Tokia, ba ani na východ Sk… a zakotvila som opäť v stredu – v strede… a tak som si spomenula, ako sme s bratrancom počas prázdnin u starých rodičov sledovali olympiády (v rokoch keď boli olympiády neboli, tak sme si ich vymysleli:) … bratranec bol starší, vyrábal sofistikované tabuľky a určoval pravidlá… a my dvaja sme boli súťažiaci za všetky krajiny, čo sme si vymysleli (dodnes neviem prečo, ale náramne ma bavilo súťažiť za Portoriko:)… najradšej som mala hody namočenou tenisovou loptičkou – závod prebiehal tak, že sme mali kriedou na čadičovej dlažbe vyznačenú štartovaciu líniu a z nej sme hádzali a tam, kde mokrá loptička dopadla na dlažbu ostala tmavá škvrna a k nej sme napísali kriedou značku štátu, za ktorý sa práve súťažilo – samozrejme vyhral štát, ktorý mal značku najďalej:)))… a tak náš vydláždený dvor už existuje len v spomienkach a miesto dlažby tam rastie obecná tráva… ale ako som pred týždňom zistila v bývalom kine Pokrok (naproti) si udržiava novodobú tradíciu festival Guča umenia….
…a tak som dnes ráno k raňajkám pozerala na finále v streľbe, kým som pochopila, že ten ružový dym po výstrele znamená trafený terč, tak bol skoro záver závodu, ale tie posledné okamihy úspechu strelkyne Zuzany som si vychutnala spolu s rannou kávou!!!

…a tak sa mi práve v hlave točí a otvára dosť tém k Tokiu… Aténam… športom aj OH… a tak sa mi zdá, že si ešte niektoré témy nechám na ďalší traktát – traktáty:))

…a tak pridávam malý odkaz (nielen pre športovcov od Osha:)
…robte toľko chýb, koľko sa len dá, zapamätajte si len jedno: nerobte znovu rovnakú chybu… a porastiete

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
valutový cudzinec 
mimořádná linka Praha – Tokio 
Shigeru Umebayashi

… a tak sa s vami lúčim s prianím príjemných olympijských či iných športových zážitkov tohto leta… vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – a ako prílohu pridávam jednu tohtoročnú dekupáž:))
p.s.2. – a tak dúfam, že okrem blahoželaniu Zuzane budem nabudúce pridať aj iné mená… hoci kľudne zablahoželám aj futbalistom z Pobrežia slonoviny:))

• 

…a tak som už mala v hlave skoro hotový traktát o BB a ZV… (pod BB nemyslím keksy ani puding rovnomennej značky…. ani známu sexi herečku, ktorá roky zachraňuje trpiace zvieratká)… myslím tým mesto Banská Bystrica, ktoré leží len 20km od rodného mého mesta…. vyskytujem sa tam dosť zriedka… nie je za tým, v mojom prípade, nejaká „klasická nevraživosť“ (verím, že len také „slovné naťahovačky“) medzi týmito mestami… (pravdupovediac hoci som sa narodila v pôrodnici vo Zvolene, za rodné mestečko považujem Zvolenskú Slatinu, možno aj preto tú „nevraživosť“ nemám v krvi… aj keď práve v detstve som v BB zažila nesmiernu – z pohľadu dieťaťa – traumu, a tá je možno niekde stále uložená… jednoducho: bola som tam asi ako trojročná v nemocnici – našťastie sa po pár dňoch ukázalo, že planý poplach… rodičia mi tam doniesli krásnu knižku, ktorú som si okamžite zamilovala… pri odchode, mi ju sestričky zabavili pod heslom, že „ z infekčného sa nič neodnáša“…. možno keby mi vysvetlili (zaklamali), že si ju chce prečítať ešte ďalších 100 detí… ale takto rezolútne to moje malé detské ego nechápalo a nezvládalo… ešte po rokoch som tú knižku rozmazane videla pred očami a pociťovala nenaplniteľnú túžbu po nej… ale dnes ju vidím už tak rozmazane, že ten názov naozaj neviem prečítať (len sa mi marí, že bola farebná a formát na výšku))) a do BB sa teda nehrniem)…

…a tak som bola nakoniec minulý týždeň v BB… celkom neplánovane… asi trikrát… a nebola to ani túžba po pomste ani po romantickom výlete… bola som na návšteve (v nemocnici… v tomto bode pridávam praktickú info: ak idete do nemocnice na návštevu mimo návštevných hodín odporúčam ležérne biele nohavice + biele tričko s nejakou modrastou potlačou a prípadne aj biele sandále a nenápadný účes a len tak nejakú minerálku do ruky… normálne to funguje, lekári vás začnú po chodbách zdraviť, lebo si nie sú istí, kto ste (zrejme nejaká nová zdravotná posila) …a upratovačky s kýblami sa vám vystúpia z cesty)… a tak, keď už som bola v BB a po návšteve, povedala som si cestou na vlak, že sa prejdem po centre mesta… a tak som sa pomalým krokom horúceho dňa  sunula k námestiu Hornou ulicou popred Vilu maliara Dominika Skuteckého… na plagáte pred ňou bolo napísané, že je novozrekonštruovaná a otvorená… a tak som si povedala, že tam niekedy zájdem (túto vetu si hovorievam na tomto mieste už roky rokúce)… a tak ma zrazu osvietilo: „kedy inokedy ak nie teraz?!“… a tak som zmenila smer cesty a navštívila túto oázu umenia a bola som nadšená… nadšená dielami aj samotným priestorom vily a súčasne rozosmutnená, keď som si čítala o osudoch jej obyvateľov počas vojny… a tak ďalší deň som  sa na rovnakej trase zastavila o kúsok ďalej –  v kostole Nanebovzatia Panny Márie v areáli mestského hradu na hornej strane námestia… vchádzala som do vnútra v momente, keď končila omša a zvuk organu sa hromovo rozliehal priestorom tak, že som mala pocit, že iluzívna maľba na strope vyletí to neba…splynie s ním… a mňa to tým otvorom vycucne niekam do stratosféry –  úžasné… nadpozemské!!!…po posledných tónoch sa pomaly začali zhášať lustre v interiéri a západnou vitrážou kaplnky prenikalo pestrofarebné slnečné svetlo presne na oltár od Majstra Pavla z Levoče… bola som tak unesená, že ma skoro v kostole zamkli, ale podarilo sa mi nakoniec nájsť posledný otvorený východ práve včas tak, že som ešte stihla v galérii naproti výstavu fotografií Jána Viazaničku z dediniek z „bystrickej strany“ Podpoľania – vo veľmi sviežej inštalácii… a tak som sa osviežená opäť vracala do Zvolena…

… …a tak som už mala v hlave skoro hotový traktát o BB a ZV, keď som sa v nedeľu večer (18. 7.) stretla v rodnom Zvolene s niekoľkými spolužiakmi „na pive“… vyliezli sme po zotmení a po náhlom impulze na vyhliadkovú terasu s barom nad námestím… a tak  trochu sme ešte mohli vidieť štvrté premietanie cestovateľského festivalu priamo „v obývačke pri kostole sv. Alžbety“ – Himaláje na plátne pod nami, ale hlavne hory okolo… Pustý hrad jemne do fialova nasvietený svetlami osobnej stanice, hmlu valiacu sa od priehrady a druhú oproti od Bienskej doliny… bolo v tom niečo povznášajúce (mesto v kotline a nad ním hviezdy)… spolužiaci ma išli potom odprevadiť popred divadlo… na zemi tabuľky s menami osobností… medzi inými aj ML… prešli sme nevšímavo okolo… bavili sme sa o starých fotografiách mesta na pútačoch (na jednej z nich boli na námestí palmy!)… až na druhý deň som si tú tabuľku naozaj všimla… na zemi vedľa nej ležali kvety.. niekoľko kytičiek, jedna s čiernou stužkou… Milan Lasica, narodený vo Zvolene v roku 1940… odišiel… verím, že bol okamžite vzatý na nejakú nebeskú scénu, pódium alebo aspoň do štúdia N… od nedele bolo o ňom popísané mnoho a verím, že ešte aj mnoho bude… veď o kom inom?… keď som sa túto správu dozvedela, spomenula som si ako som ho občas vídavala v uliciach bratislavského starého mesta… ale hlavne na jeho texty – knihu i album „Bolo nás jedenásť“… na jeho filmové role (náhodne vyberám) – „Sladké hry minulého leta„, „Utekajme už ide„,  „Srdečný pozdrav zo zemegule,“ „Výchova dívek v Čechách„… jeho glosovanie aktuálnych tém, rozhlasové relácie… nedá sa to matematicky vyčísliť ani slovami presne pomenovať… a tak som si spomenula na jednu jeho hlášku z jedného z rozhovorov z posledných rokov (nie som si istá, možno mierne parafrázujem): „O mne sa už nebude dať povedať, že som v mojom veku umrel predčasne…“ (vtedy som sa musela usmiať – „typický Lasica – aké trefné!“) – ale dnes, pár dní po Vašom odchode hovorím: „verte mi, pán Lasica, že sa to o Vás povedať dá… pre našu kultúru… pre našu spoločnosť…. vďaka Vám, že ostávate súčasťou nášho sveta!“

…a tak, keď v utorok ráno na rádiu Devín púšťala Z.G. ukážky z rozhovoru s ním, v ktorých sa zmienil o tom, že vo Zvolene s Hot Serenaders koncertovali aj 2x a v BB ešte aj v kostole… nesmierne ma zamrzelo, že som to vystúpenie nevidela naživo… a ani už neuvidím.. že som si v správnom čase nepovedala: „Kedy inokedy ak nie teraz?“

… Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš a potom zahoď všetky do studne. 
A rovno z prvej várky skús život bez pretvárky a uvidíš, či z Teba ubudne. M.L.

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

Sága rodu… 

Ja som optimista 

…a tak  sa s vami dnes lúčim s prianím pokojného leta… vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a len tak na okraj – najprv vznikol Zvolen a potom BB ako = „Nový Zvolen“J)

p.s.2- pridávam kvet pre ML

…a tak sa minulý víkend pozornosť priaznivcov športu prudko fokusovala na Anglicko…

…a tak som si spomenula ako sme sa v takomto období cca pred šiestimi rokmi vyskytovali v Londýne… (ako som už minule písala, Londýn by vydal na niekoľko traktátov, takže aj po napísaní toho dnešného si ešte nechávam rezervu na budúce)))… a tak som si spomenula na ten nie dlhý pobyt… zdanlivo dlhší pestrosťou anglického počasia a programu… hneď prvý deň sme sa vydali na plavbu po Temži… od London Eye s výhľadom na Big Ben popod Tower Bridge pomaly výletne k „nultému poludníku“ do Greenwich a naspäť…(ak by ste sa niekedy na túto plavbu chystali, tak odporúčam zvoliť len „jednosmerku“ –  buď tam alebo naspäť (nie žeby nebolo zaujímavé pozorovať rieku a hlavne vinúce sa brehy a na nich domy – architektúru, panorámu, siluetu a spolucestujúcich výletnej lode – aj na spiatočnej ceste!!!)… jednosmerka má hneď niekoľko dôvodov – v prvom rade spiatočnou cestou metrom ušetríte čas na nejakú inú Londýnsku zaujímavosť(galériu, obchody, parky…)… ale hlavne: ako som sa na druhý deň dozvedela aj presvedčila, londýnske počasie sa nemení len zo dňa na deň, ale aj z hodiny na hodinu… ale! –  v deň plavby nastala výnimka – slnko svietilo ako na Jadrane od rána do večera, na druhý deň som mala tvár ako zrelú paradajku! – koho by napadlo brať si do Londýna opaľovací krém?:)… a tak naopak posledný deň pobytu poprchávalo a miestami priam pršalo takmer celý deň… to však nebránilo obyvateľom a návštevníkom pred barmi a v baroch, puboch aj na iných miestach mesta sledovať finále Wimbledonu… v každom podniku na trase našej prechádzky popri Temži lietala loptička cez sieť a odrážala sa od trávnatého povrchu… a tak, keď som v minulých dňoch sledovala v TV jeden zo zápasov náhle ukázali vo vtáčom pohľade naraz asi desať kurtov – vyzerali skoro ako nejaké rybníky – len nasadiť malé rybky… ale z českých rybníkov sa tento rok ujali naozaj veľmi schopné rybičky – hráčky… veľmi usilovne plávali až k záveru turnaja, ale napokon si museli zaspievať: „Wimbledon příští vyhrajem snad!“ – a to vôbec nemyslím ironicky, dopriala by som im to už aj tento rok… a tak pár hodín potom ako si v nedeľu srbský tenista hravo poradil s talianskym protivníkom, anglickí fanúšikovia ďalšieho športu na tráve zelenej s väčšou loptou a s 2x 11 hráčmi si robili veľké nádeje na víťazstvo vo Wembley… a tak úvodné nabudenie po prvom góle domácich a vyrovnanie Talianov v druhom polčase vytváralo celkom slušné napätie a tváre fanúšikov s namaľovanými vlajkami na lícach na oboch stranách postupne meraveli a niektorí aj obžúvali svoje vlajky a usmiali sa len vtedy, keď na ne náhodne zaostrila kamera v priamom prenose… a tak po penaltách to vyzeralo, že sa Anglicko opäť stáva súčasťou Rímskej ríše, aj keď vlastne v takomto prípade by sa hypoteticky mohli tešiť všetci… veď Rimania boli v Londýne varení pečení cca 400 rokov: ))

…a tak som si myslela, že tento športom nabitý deň budem počas mojej návštevy v rodnom meste sledovať s otcom a budeme komentovať dianie na zelených povrchoch Wimbledonu a Wembley… no ale človek mieni a život mení… otec strávil nedeľný večer pod dohľadom nemocničného personálu na „jis-ke“ a namiesto televízora mal na stene oproti posteli nástenné hodiny, na ktorých neomylná sekundovka krúžila v pravidelnosti jej vlastnej po ciferníku (uvažovala som počas popoludňajšej návštevy, že ich dám sestričkám zvesiť…)… a tak nakoniec švagor posielal otcovi komentáre k zápasu formou sms, aby si ho aspoň takto užil a my sme ten futbal sledovali s mamou (ale skoro celý druhý polčas sme si prepli na nejaký film a tesne pred penaltami som zaspala a keď som sa zobudila, nezaostreným zrakom som videla 2:2, ale keď som zaostrila bolo to 1:1…a keď som zaostrila lepšie bolo už rozhodnuté: )))…. a tak odporúčam Angličanom, nech si nabudúce radšej pozvú na štadión nejakého talianskeho operného speváka a uzavrú mier s Ringom, Eltonom či Paulom…

…K prímorskej stepi si ťa odvediem,
na znak si ľahnem – kde som ja, kde zem
nespozná nik. Tak s hlinou zrastený
stanem sa knihou trávy na zemi.
Arsenij Tarkovskij – „Kniha trávy“ (fragment) /preklad T. Križka 1989

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

London… 

Pavarotti in London 

…a tak  sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného letovania… vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – pridávam autentické foto 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

…. a tak som sa cez víkend išla prejsť do lesa… keď som v úvode prekonala úsek vysušeného lesného chodníka s viditeľnými prasklinami, uvidela som koryto potôčika zasypané popadaným konármi – vyzeral úplne suchý…. ale keď som zastala v meandri a započúvala sa… začula som… niekde na dne žblnkotanie!…mala som fakt radosť!… veď je len začiatok leta!… veď čo je údolie  bez aspoň malého potôčika, stružky?… veď čo na tom, že o pár metrov ďalej sa tento milý potôčik „zakanalizuje“ a nevedno kde vlieva do Dunaja… 
… a tak som sa dva dni na to ocitla na pracovnom stretnutí pri Dunaji…. z úzkeho okruhu sa vyvinul celkom veľký „okrúhly stôl“ a miesto nejakej ľahkej hodinky to boli hutné takmer tri hodiny… a tak, sme sedeli len pár (desiatok) metrov od rieky… bolo teplo (od vody v tom čase – skoro popoludní –  nevanul nijaký chladivý vánok)… a tak sme si predstavovali, ako by bolo fajn, keby boli opäť na Dunaji pontónové kúpaliská alebo aspoň Lido pláž… rieka mestom len tak preletí… pár výletných lodí za deň, sem tam nejaký remorkér a inak nič, ani ten Propeler… obrovská masa valiacej sa vody a človek sa potí na brehu… ako keď ste smädný a z hydrantu vedľa sa valí prúd, z ktorého sa nedá napiť…. a tak som si spomenula, že som sa v Dunaji kúpala len raz – pri Devíne (v žiadnom prípade nie na sútoku s Moravou – tam by som to neodporúčala:)… a tak som si spomenula na rozprávanie, ako sa bratislavské alebo aj prešporské deti v lete zabávali tým, že v podhradí naskákali na pneumatikách (prešporské možno bez tých pneumatík:) do vody a pár sto metrov nižšie sa vyloďovali na druhom brehu na Lide (niekedy vraj aj preto, aby nemuseli platiť vstupné:))… a tak dúfam, že sa nájde nejaký spôsob, ako dostať opäť vodu na breh Dunaja (a to teraz nemyslím na povodne!!!)… tak, aby sme si mohli v nej zaplávať, alebo sa aspoň „začvachtať“ v horúcich letných dňoch)… a tak pri pohľade do kalendára pripomínam, že 11.7. je „Deň kúpania v riekach“! – ak sa vám podarí do nejakej vliezť (nevypadnutím z lode alebo kajaku:) – napíšte!
… a tak rieka… rieky… o riekach by sa dalo napísať niekoľko traktátov (minimálne toľko, koľko je riek)… aj o samotnom Dunaji (roky sa chystám do Passau…a samozrejme odtiaľ loďou aspoň do Viedne…)… a ďalej po toku… a tak som si spomenula ako som raz ležala v nemocnici (3 dni infuziek – nič vážne)… a tak som sa tam zoznámila s veľmi čipernou paňou v dôchodkovom veku (kým ja „mladica“ som sa tam po troch dňoch cítila ako zúfalý stroskotanec… ona ako pravá dáma si ráno prezliekala nočné pyžamo za denné, načesala si vlasy a s úsmevom na tvári očakávala nejaké to vyšetrenie v rámci jej repertoáru chronických chorôb)… a tak ma v jedno nudné popoludnie prekvapila svojim rozprávaním ako boli na kajaku so svojim manželom  na plavbe z Bratislavy do Belehradu… v momente ma prebrala z apatie:))… a tak som si spomenula na Kusturicov film „Čierna mačka, biely kocúr“ (Dunaj je v ňom úchvatný)… keď som tento film videla prvýkrát v kine, v jednom momente som sa tak smiala, že som sa skoro skĺzla po sklápaciu sedačku v kine:))… a tak konštatujem, že sa samozrejme nedá naň pozerať každý deň, ale veď na ktorý film sa dá?… ale poroty v Cannes sa nik pýtať nebude (kto je profesionál, ten sa zrejme nejakou náladou a rozpoložením nemôže dať ovplyvniť… hlavne, keď sa na ďalší ročník tak čakalo…)… a tak ako rieka dotečie do mora, tak dobrý film dotečie Cannes – na filmový festival… a tak sa tam bude opäť premietať československý film „Až přijde kocour“ – v zreštaurovanej verzii…. a na premietaní sa zúčastní aj Milka Vášáryová ako predstaviteľka hlavnej ženskej postavy… a možno zoženú aj nejakého kocúra, verím, že v uličkách prímorského mesta sa ich poflakuje dosť:))… a na jeseň snáď na tom benátskom Lide príde ďalšia várka filmov…

Panta rhei…
a Kratylos vraj Herakleita kritizoval za výrok, že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky… totiž usudzoval, že to nie je možné ani raz!

…a tak ak ste náhodou pondelok –  tento týždeň –  preflákli  „Deň objatia zadarmo“, prípadne aj v utorok „Deň bozku“… tak si to ešte v stredu môžete indivindi vynahradiť v rámci „Dňa čokolády“:)))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Rieka 
Moon river 
Řeka lásky 

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného letného osvieženia do tropických dní, či už v rieke, mori, bazéne alebo tancom v daždi:))vždy vaša Sally_Lu* 

p.s. 1 – a ako ilustráciu pridávam čerstvú dekupáž – prepáčte, nie s kocúrom ale so psom:))
p.s. 2 – a všetko najlepšie všetkým meninovým i narodeninovým oslávencom a oslávenkyniam tohto týždňa!
p.s. 3 – a v sobotu bude nov a lunárny kalendár odkazuje: „Nikdy nie je neskoro začať znovu!“:)

•