traktát_bez názvu)))))

…a tak sa susedia rozhodli prerábať byt… v paneláku byť, keď sused prerába byt je zvyčajne dosť akusticky drsná skúsenosť… za „iných čias“ by som napísala niečo v duchu, že sa cítim „ako v bojovej zóne“… ale nie, nie som v bojovej zóne… to len suseda od vedľa prerába byt a majstri niekoľko dní budú frézovať drážky na elektriku… a tak som si spomenula ako sme pred pár rokmi prerábali práve tento byt, v ktorom teraz búšim do klávesnice… byt bol počas prerábky tak trochu „kôlnička na drevo“… nebývalo sa v ňom, len občas som prišla skontrolovať stav prác… a tak som sa raz blížila  k domu a už z diaľky počula hrozný hluk, hovorila som si: „čo sa to deje, kto tu blázni ?“ – a keď som sa lepšie pozrela, videla som ten kúdeľ prachu valiaci sa z balkóna tohto bytu a pochopila som, že aj hluk ide práve odtiaľ… a tiež som to vtedy vyriešila len papierikom nalepeným na bráne s textom písaným s basetovskými psími očami… a tak si dnes hovorím, že tie božie mlyny predsa len melú… a na vlastnej koži, vlastne na vlastnom sluchu zažívam to čo susedia pred rokmi… (pred tým a medzi tým aj iní susedia prerábali, len som chodila každý deň do práce a nezažila to)… a tak včera po dvoch poradách, kde som napriek totálne vypeckovanej hlasitosti laptopu, ledva počula kolegov… som si nasadila respirátor (aj kvôli očakávanému prachu) a išla zvoniť do susedov… oprela som sa o zvonček a čakala… po pár minútach mi otvoril muž v montérkach, ktorý sa ani nemračil, ani neusmieval a celkom prakticky mi povedal, že do hodiny prestanú… a tak som zobrala sáčky so smeťami a nákupnú tašku s peňaženkou a išla som na prechádzku… a tak som si pri východe z domu všimla, že na vnútornej strane brány je stále odkaz od susedy a na vonkajšej výzva pre obyvateľov výzva na verejnú zbierku … s možnosťou nosenia trvanlivých potravín, spacákov a karimatiek do neďalekého kulturáku (DK)… a tak som sa tam vybrala… s potrebou činu… presklené dvere DK boli zatvorené, na nich pandemické oznamy… a tak som po návrate domov napísala na mestskú časť a pomerne rýchlo dostala odpoveď….“zbierka funguje“… a tak zrejme treba jednoducho len zazvoniť…. a prispieť…
… a tak mi už vyše týždňa ide v hlave fragment z básničky z hodín ruštiny ZŠ: …“my nechatím syratámi astáť sja,stať novymi žertvami novoj vajny„… a tak rozmýšľam, či to učili len v Československu (a aký to vlastne malo zmysel? … slová bez obsahu v povinnom jazyku?)… a v domovine tohto jazyka nič?!…len:..“pusť jarosť blagarodnaja vskypaet kak valná„..?… nech kypí, ale nech rýmom je sloboda a nie vojna!!!… a tak som opäť pomyslela, že nič nenapíšem… všetci sme presýtení informáciami (ktoré sa nedajú vstrebať)…. aké osviežujúce by bolo cítiť niečo v zmysle citátu napísaného pod viaduktom, ktorý som objavila na prechádzke: „tu som len tak stál a nad ničím nepremýšľal„…

Všetci sme pútnici bez domova
a všetci sme sestry a bratia.
V zdrapoch ideme polonahí so svojim tancom,
čo však majú kniežatá v porovnaní s nami?
Vzduchom k nám prúdia poklady,
aké nezmeriaš váhou zlata.
Čím viac nám pribúda liet
tým lepšie vieme, že sme sestry a bratia.
Inak ostatným tvorom prospieť nemôžeme,
než dať im svoju dušu.
Keby som mala veľkú záhradu,
všetky sestry a bratov by som  pozvala do nej…
(Edith Sodergran/1898-1923/ zbierka „Zem, ktorá nie je“ – úryvok)

… a tak „Inter Arma Silent Musae?„… Český lev v sobotu decentne zareval, že :“NIE!„… odovzdávanie cien za filmy uvedené v CZ v roku 2021 (na výrobe, ktorých sa samozrejme podieľali aj niektorí SK filmoví odborníci)  bolo bez samoúčelného humoru, strojenosti alebo „pitvoření“ …. aj keď niektoré príhovory boli živšie a od srdca a pár aj formálnejších celkovo to bol veľmi autentický večer… film „Okupace“ už získal prevahu pri nedávnej cene kritikov… a tak tentokrát dobehol do víťazného konca spolu s 8 levmi Zátopek… a Diana, ktorá dostala jedinú finančnú odmenu večera za animovaný film „Milý tati“ ju obratom venovala na charitatívne účely… nestihla som ešte vidieť žiaden z ocenených filmov…. verím, že sa mi/nám to podarí…. a tak prebehla pred pár dňami médiami informácia ako prekročil naše východné hranice  ukrajinský 11-ročný chlapec, sám len s igelitkou a telefónnym číslom napísaným na ruke… a tak som si spomenula ako som asi pred mesiacom objavila v ponuke jednej televízie film Pieseň mien… o 9-ročnom chlapcovi, ktorý sa počas druhej svetovej ocitne sám v Anglicku… celá jeho rodina zahynie v Poľsku a on v jednom katarznom momente prestáva hrať na husle… (nebudem prezrádzať viac deja – odporúčam)… a tak rozmýšľa, že v akom filme asi bude najbližšie hrať Gérard Depardieu?… (čo ak jeho životná rola nie je vo filme?!…) 

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
keby 1000 klarinetov 
kráľ a klaun 
pieseň mien 
DP_Woman up

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím aby sa slovo „vojna“ konečne stalo len pojmom opisujúcim historické fakty!… mám chuť dodať niečo v zmysle aby sa nastolil matriarchát… zmeniť tému… veď je toľko tém na riešenie… veď je MDŽ:)…  vždy vaša Sally_Lu

p.s.1 – a tak som včera videla v TV Dariu A., ktorá po príchode do Poľska začala opäť tvoriť jej úžasné vytynanky
p.s.2- a tak 8.3. bolo vidieť v meste mužov i ženy s kvetmi a kyticami… dúfam, že ich bolo toľko, že každá žena dostala aspoň jeden… aj tie ženy, ktoré prešli cez našu východnú hranicu len nedávno…
p.s.3- a tak v týchto dňoch prebieha zimná paralymiáda 2022 – aktuálne má SK 3 zlaté medaily v lyžovaní, ktoré získala Henrieta (2) a Alexandra (1) 
p.s.4- pripájam dve dekupáže z rovnakého obrazu… ak viete autora – napíšte