… a tak by som asi nakoniec tento týždeň radšej písala o vlakoch… ako o osobných autách…
… a tak tento traktát vlastne nebude o autách, ale o formách cestovania…
… a tak hoci som odkladala a odkladala… predsa len píšem…
… a tak som sa dozvedela, že výluka vlakov systémom: „vlak-bus-vlak“ na južnej trati BA-ZV_BB/KE bude trvať minimálne do 18.X…
… a tak mi už fakt nedalo… a minulý týždeň som prvýkrát absolvovala „zdieľanú cestu“ osobným autom… a tak priznávam, že už raz som sa o to pokúsila… ale potom som necestovala… a pred epidémiou som párkrát takto šla s kamarátkou, ktorá naberala pár spolucestujúcich na Zlatých Pieskoch… ale ja sama som nemusela vyvinúť žiadne úsilie, aby som sa zviezla… sedadlo spolujazdca vpredu som mala rezervované bez formulárov…
… a tak teraz neviem, či ste tento spôsob cestovania už zažili, alebo ho priam obľubujete, alebo priam vozíte ostatných prihlásených..
… a tak som začala hľadať… ku komu sa pripojiť… prihlásiť… zvláštnym fenoménom sú fotografie… sympatie – antipatie… miestami mi to pripomínalo nejakú zoznamku… dokonca som začala uvažovať, čo si obliecť (lodičky som si nešla kúpiť:))… vlastne škoda, že Zvolen a hlavné mesto nespája nejaká rieka… áno, dalo by sa ísť cez Štúrovo, ale to by bol snáď dlhšie ako vlakom… hoci aktuálne vlak Urpín 15.04 sľubuje túto „priamu“ trasu bez prestupu za 4:08hod…:)))
… a tak som objavila ďalšiu vrstvu, ktorú som pred tým neodhalila, že na každé meno sa dá kliknúť a okrem dojmu z fotografie… si záujemca môže doslova prečítať slová…
„cestujem často po celom Slovensku
rád sa rozprávam
keď mám náladu, s radosťou sa porozprávam
hudba je moja srdcovka
fajčenie mi vadí
fajčenie mi nevadí…“
… a tak som pri hľadaní vhodného času a šoféra zistila, že som stratila pojem o čase ale aj o jazdách a šoféroch… a tak som si vymedzila časové rozpätie a pozerala na fotky….. a tak som si vybrala 2-3 šoférov…. a zrazu som mala intenzívny pocit, že jedna tvár na fotografii mi pripomína kamaráta, ktorého som dávno nevidela… a ešte nemal nikoho nahláseného… a tak som nechala otvorený laptop a stránku… a vybehla som „do mesta“ niečo vybaviť… v hlave som už diskutovala s kamarátom a tešila sa na to prekvapenie… a prekvapenie naozaj nastalo – keď som prišla domov, zistila som, že jeho auto je úplne obsadené… bol tam síce ešte uvedený kontakt, ale to osobné stretnutie a prekvapenie „tvárou v tvár“ (by) už nenastalo…. a tak ma to zamrzelo a aj ubralo „vietor z plachiet“… a tak som sa preklopila do celkom pragmatického módu a vybrala si vo vhodnom času usmievavého šoféra… šofér sa síce celou cestou neusmial, ale zato bol dosť ochotný a šoféroval spoľahlivo… vzadu sme sedeli dve ženy a vpredu dvaja muži… žena – slečna vedľa mňa viac-menej prespala cestu a z nejakej ohľaduplnosti k nej sme sa my ostatní ani nerozprávali… až na konci cesty… posledných tridsať kilometrov – keď sme ju vyložili… pár slov, ktoré mi neutkveli… …a tak som sa aj na spiatočnej ceste rozhodla pre tento rýchly spôsob cestovania (oproti vlaku… ale teraz musím priznať, že som sa miestami aj zasnila pri tej mihotavej rýchlej jazde a predstavovala som si ako ide vlak Jesenským údolím…)…a tak sme mali cestovať tri ženy (jedna z nich šoférka) a jeden muž, ktorý si to však rozmyslel a rýchlo ho nahradila iná žena… a tak „babská jazda“?… no dalo by sa tak povedať, ale nebolo to také to typické klišé, ktoré by sa pod týmto názvom dalo predstaviť… jedna cestujúca neprehovorila celou cestou vôbec… šoférka občas niečo decentne s nadhľadom dodala… a tak som si po vystúpení z auta po fakt pohodovo-rýchlej jazde – uvedomila, že som nakoniec najviac „kecala“ ja… až som sa hanbila… a hanbím sa aj teraz, keď to píšem… a tak nejak sa na diaľku ospravedlňujem a sľubujem, že sa poučím, polepším a budem len duchaplne diskutovať keď…. vlastne ani neviem ako vymedziť ten priestor medzi niekedy únavným tichom a niekedy únavným komunikovaním… hlavne medzi cudzími ľuďmi… na dve hodiny.. s istou pravdepodobnosťou, že sa už možno nikdy neuvidíme… napokon tak trochu ako kupé vo vlaku….ale z kupé sa dá ísť na chodbičku… v niektorých vlakoch do „reštauráku“……a tak neviem, či takto pocestujem aj nabudúce… zrejme áno… možno áno… napíšem…:)))
… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Zdivočelý koně
One Man, One Woman
West End Girls
… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím šťastných ciest… šťastného cestovania….vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – a lunárny kalendár radí: „zatancujte si… milujte život…“
p.s.2 – a všetko najlepšie nielen Vierkám ale aj Eliškám… a Le Corbusier by mal práve 135 rokov!!!… keď sa v BA udeľuje Cézar…
p.s.3 – a v nedeľu večer bude spln – tak nech sa nám niečo dobré splní! – minimálne, aby sme mali ešte pár dní babie leto:))
