… a tak preletel druhý májový predĺžený víkend… a každý deň som – v hlave – začínala písať traktát… každý deň na inú tému…. každý deň by sa dalo napísať niečo o záhrade, kosení, mulčovaní, sadení, strihaní…počasí… a medzitým kutúra…umenie…
… a tak piatok sa zoomoval k vernisáži anglického výtvarníka Andrewa Phebyho…. v Galérii na Tehelnej…hneď pri príchode na vernisáž ma zaujala maľba v kúte miestnosti – na prvý pohľad „maják“ – červeno-biela konštrukcia na sivom – búrkovo-hmlovom pozadí… alebo možno komín?… keď som sa pozrela bližšie, bola to dopravná značka- lepšie povedané: tyč – zábrana – na ktorú sa zavesia reťaze….fascinujúci obraz… jednoduché motívy na neutrálnych pozadiach… v spojení v jednej miestnosti odrážajúce istú tieseň posledných rokov….. akoby ani nebola jar…. alebo práve – stráviteľné len na jar?
… a tak som deň predtým absolvovala jedno predĺžené divadelné predstavenie… nie, nič špeciálne sa nestalo, herci hrali, zrejme, presne tak ako to mali naštudované a zrejme aj dodržiavali čas… repliky neskracovali a nepredlžovali… niektoré scény a scenérie boli skvelé…. herecké výkony a výrony dosť vyrovnané… neviem však, či je to covidovou dobou alebo fakt celkom individuálny pocit… nuž ale tri hodiny predstavenia bolo akosi náročné odsedieť a odvnímať… a to nemám pocit, že by som nemala úctu k divadelným remeslám… ale nie som si istá, či oni majú úctu k divákovi a jeho sedacím svalom a pozornosti:)))… ale to by napokon ani tak nevadilo, keby sa cez občerstvovaciu prestávku netvoril pred bufetom siahodlhý rad a ten rad ešte nebol ani obslúžený a už sa ozvalo hlásenie vyzývajúce návštevníkov k návratu do sály… a tak by som celkom privítala, keby divadlo malo aj klasickú divadelnú kaviareň, kde by si návštevník išiel sadnúť aj po poslednej opone… a možno by aj stretol hercov a režiséra… a mohli by hodiť pár panákov a pár slov o aktuálnom naštudovaní…. možno by nebol záujem o takéto diskusie… každý má toho veľa… aj herec je len človek…. má svoje večerné ďalšie programy alebo rozostlanú posteľ a rozospatú partnerku… ale čo keby… čo keby bola vytvorená možnosť?….
… a tak v nedeľu odišla do hereckého a speváckeho neba diva Soňa Červená…. žila takmer jedno storočie… s jeho vzostupmi i pádmi… nádejami a traumami…. mala som možnosť vidieť ju naživo pred piatimi rokmi, nádherná sošná tvár… hrdosť… jasný pohľad… pokora i „zvídavost“…..a tak dcéra filmového posledného mohykána Marvana… v skutočnosti dcéra spisovateľa a kabaretiéra Jiřího Červeného – zakladateľa kabaretu Červená sedma… kunsthistorička z Pupenda… neuveriteľná osobnosť, ktorá svoje umenie rozdávala z javiska aj po deväťdesiatke…. išla navštíviť po nej pomenovanú planétku č. 26897 „Cervena“?…. ďakujeme pani Soňa!
… a tak by sa dalo napísať aj o iných javoch… hlasoch z reproduktorov, ktoré bolo počuť v čase vypnutých kosačiek… štartovanie motoriek….. o previatí červenej zástavy pomedzi stromy… nepietnych pietnych spomienkach… o krvi… o tom, čo nám ide pod kožu… o srde……a tak nie, nebudem rozpisovať a popisovať tieto obrazy, ktoré boli tiež súčasťou minulého víkendu… lepšie je písať o srdci… radosti… máji… láske:)
Sústreď v nás svoje svetlo – nech je k úžitku:
ako svetlo majáku ukazujúce cestu.
A.O./2.
… a tak som dnes videla kvitnúť – na zastávke MHD v Starom Meste BA – prvý divý mak v tomto roku… a príroda je celá zelená… a vtáci spievajú ostošesť:)
…. a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Lionel R.
Vesna
La Zarra
… a tak sa dnes s vami lúčim s prianím nech nám zeleň prírody prinesie ustálenie nervovej sústavy a sústavnú (ústavnú:) pohodu:))
vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – a meniny majú: Pankrác, Servác, Bonifác a Žofia!
p.s.2 – a lunárny kalendár odkazuje: „nezabúdajte žiť, radovať sa a milovať!“
