traktát_a tak_vlak)))))

…a tak som sa nedávno ocitla v jednej firme blízko hlavnej stanice – lepšie povedané za ňou na mieste, odkiaľ bolo vidno prichádzajúce a odchádzajúce vlaky… „aká romantika!“, povedala kamarátka, ktorá tam bola spolu so mnou a vlakom nešla ani nepamätala kedy… „ktovie koľko zase meškajú?“ – prebehlo hlavou mne, čo mám dlhoročné a permanentné skúsenosti:)))…
…a tak som dnes bola blízko petržalskej stanice…. pristavené vlaky sa chystali na cestu do Viedne… a tak som sa jemne zasnívala a spomenula som si na jedno konštatovanie: švajčiarske vlaky chodia načas, nemecké meškajú z pravidla päť minúť a niekde v latinskej Amerike môže byť človek rád, ak sa v priebehu dňa nejaká verejná doprava objaví… a tak som si povedala, že ako dobre, že tie vlaky niekedy aspoň načas odchádzajú z východzej stanice… a keď sa vo vlaku s niekým zaujímavým zoznámime – meškanie môže byť vítaným predĺžením príjemného stretnutia…. a tak priznávam, že som zažila takéto cesty, ale aj také, kde som sa ocitla v kupé sama a predlžujúce sa meškanie spôsobilo, že som sa už pred vystupovaním cítila ako nejaké zvieratko v klietke v zoo…. a tak mi prichádza, že je tam jeden zaujímavý časový faktor… povedala by som faktor „očakávania“ – ak sa niekto chystá cestovať hodinu a cestuje hodinu a pol je dobre rozladený (hlavne ak takto napríklad denne dochádza do práce:))… ale ak niekto sa chystá na cestu, ktorá má trvať štyri hodiny… tak s tými štyrmi hodinami je stotožnený… niekedy pri dlhej ceste môže byť prestupovanie celkom príjemnou zmenou – hlavne ak vlaky spoľahlivo na seba nadväzujú (aj také som zažila:)… a tak som si spomenula ako som cestovala vlakom do Florencie… mal to byť príjemný výlet (v duchu hesla: „aj cesta môže byť cieľ!“:)… ale priznám sa, že v určitých fázach cesty mi už pobyt vo vlaku pripadal nekonečný – hlavne, keď vlak vošiel do Benátok a potom z nich akoby cúval a ďalej pokračoval tak, že sme všetci vlastne sedeli naopak (čaro hlavovej stanice)… a tak som mala pocit, že sa možno vrátim zas do Viedne… a tak sa zmienim ešte o prestupovaní vo Viedni… totiž žiadne nebolo, lebo som to nestihla!!!… lebo v čase tejto mojej cesty nebolo bežné si pozrieť spoje na internete… a tak deň pred odchodom som si bola kúpiť lístok na stanici a informovať sa o tom prípoji… a tak som si skoro ráno zavolala taxi… prázdnym mestom ma spoľahlivo a načas priviezol pred stanicu… v dobrej nálade som vystúpila a… a videla… videla som odchádzať vlak… prišla som s batožinou k okienku a opýtala sa: „Toto nebol vlak do Viedne, však?“… odpoveď bola: „Áno, bol!“… „Ako je to možné?“ …“Dnes sa práve menili vlakové poriadky a tento vlak od dnes chodí o pätnásť minút skôr“… podlomili sa mi kolená a v pikosekunde som mala pocit, že celá moja expedícia spľasla ako prasknutý balón a so všetkou batožinou sa môžem vybrať akurát tak … do práce (a konečne prídem prvá:)… ale v tom… v tom pribehol k okienku muž s rovnakou otázkou…. a samozrejme dostal rovnakú odpoveď… a potom uvidel mňa „s uletenými včelami“ a opýtal sa ma… nie na vlak ale na cieľ cesty…. mal auto zaparkované pred stanicou a šiel do Viedne do práce… a nezostalo mu vtedy nič iné, len v ten deň ísť do práce autom… a tak mi ponúkol odvoz… a tak som bola dovezená až pred stanicu…. dokonca mi pomohol s batožinou do kupé… stihla som!!!
… a tak som si spomenula ako som niekedy na základnej škole napísala básničku (s takmer nulovými skúsenosťami vlakového cestovania, ale vlaková stanica bola celkom blízko na vlaky a spúšťajúce sa rampy sme pozerali rovno z obývačky:))

„Na osamelej koľaji
drieme si takmer od jari
opustený vlak
je to veru tak…“

…a tak som cez víkend v TV zachytila správu, že vo Zvolene na jednej záhrade prišlo k úžasnému objavu… očakávala som mince zo stredoveku, alebo hrebeň z doby bronzovej… jednoducho nejakú úžasnú, hrozne starú drobnosť vykopanú pri jesenných záhradných prácach (vždy som si priala niečo také zažiť:)… ale!!! avšak!!! – zbystrila som pozornosť a pozrela sa na obrazovku – objavom bol vagón!!! … historický VAGÓN z 19.storočia!!!…. bola som tak ohromená – takmer ochromená, že som si to celé dobre nezapamätala (ak ste zachytili viac – napíšte)…. a tak som si tom krátkom príspevku všimla akurát to, že dvere do vagóna neboli jedny ani dvoje… ale!!! – do každého kupé boli osadené samostatné dvere z exteriéru…a tak mi napadlo, že v tom vagóne nebola zrejme chodbička a ani wc… a cestujúci museli zrejme navštíviť nejakú latrínku na stanici (ktovie koľkým takto ušiel vlak)…. a sprievodcovia – netuším ako kontrolovali lístky a aké boli… a tak verím, že milovníci starých vlakov vagón opravia a niekde ak naživo sprístupnia a niečo k tomu ak povedia… ….a tak zisťujem, že vlaky a vlakové témy sa vedia pekne rozkošatiť… a tak navrhujem, že niektoré vlakové príhody si nechávam na iné traktáty:))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
stop that tain  
stop that tain (BM) 
kocábka
 
.. a keď sa vlakom vyhýbate veľkým oblúkom, ale téma je vám blízka odporúčam… niektorý z filmov:
Kalamita 
Veľký šéf 
Vražda v Orient exprese (tá z roku 1974)
Přednosta stanice
a kto nepozná hlášku: „Nestavíme, máme spoždění!“???… a ak túžite po výsostne osobnom zážitku s knihou na dlhšie jesenné večery – „Obyčajný život“ Karla Čapka  

…a tak sa s vami dnes lúčim s prianím romantických ciest vlakom s nemeškajúcimi spojmi… a keď meškajúcimi tak len s príjemnou spoločnosťou (aj keď za respirátormi sa vedia úsmevy pekne ukryť…:)))…. vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – a na vlakovej stanici si môžete kúpiť v dnešnej dobe okrem modelov vláčikov aj pexeso alebo vlakové rozprávky…
p.s. 2.- a Spirituál kvintet končí po 61 rokoch…