…a tak som si myslela, že tak skoro o vlakových príhodách písať znovu nebudem, ale… ale: nedávne dvojhodinové meškanie strávené vo vozni prvej triedy… a tak ponúkam fragmentárnu reportáž z tejto cesty:… cestovala som opäť vlakom na známej trase, kde už tak nejak rátam s polhodinovým „pravidelným meškaním“ (v duchu idei: lepšie nech idú vlaky horšími úsekmi pomaly ako by sa mali priam vykoľajiť…)… a tak som si už dopredu pozrela či náhodou nie sú výluky – a aj boli!!! – už priamo v Bratislave sa vlak kľukatil niekde cez Raču aby sa predsa len doštrikoval do Vajnor a vyrazil plnou parou smer Šaľa atď…. vlak nebol plný… aspoň tá prvá trieda – max 1-2 cestujúci v kupé… v našom som sedela pri dverách a diagonálne pri okne slečna, ako som neskôr zistila – cestujúca do Levíc… cesta po prekonaní výluky v Ba sa rozbiehala celkom v norme… slnko svietilo, stromy za oknom zlatli a polia zväčša ukľudňujúco hnedo-holé… rozčítala som si nejaký článok v novinách a v tom to prišlo… ledva sme sa rozbehli zo stanice Šurany a už sme aj stáli… vlakom sa najprv zaplavilo zvláštne ticho, potom tri hlásenia, aby sme nevystupovali, lebo stojíme z technických príčin… následne, asi po 10-15 minútovom čakaní a informačnom vákuu sa z jedného kupé rozoznel taký prejav zúfalstva a zúrivosti, že sa to takmer nedalo počúvať, ale nik sa neodvážil tomu mužovi oponovať, lebo v princípe sme vlastne zdieľali jeho názor…. akurát sme si nechávali svoje myšlienky zavreté v hlavách, dúfajúc, že sa okamžite pohneme…. a tak sa vybral jeden dobrovoľník dopredu zistiť čo sa deje (boli sme totiž v poslednom vagóne)… a keď sa vrátil, povedal, že sa pokazil rušeň… schytil svoj kufor a kyticu nádherných ruží, vyskočil z dverí vlaku na násyp a potom dolu na lúku a viac sme ho nevideli… po chvíli prišla zúfalá sprievodkyňa a správu nám oficiálne zopakovala… cestujúci postávali vo dverách svojich kupé a nevedeli ako sa situácia vyrieši… keďže som už pred rokmi pri takejto príležitosti zažila aj 3-hodinové státie v poli, odvoz autobusmi a presadanie na iný vlak… začala ma obchádzať existenciálna panika… začala som ľutovať, že som si nezobrala teplejšie topánky… teplejší sveter a čiapku… čaj do termosky… v sekunde som mala pocit, že „neviem kedy a kam sy z tohoto miesta dostanem“… úplne existenciálny pocit, aby som bola v nejakej neznámej krajine…… Šurany nie sú ani len v polke cesty… a keby som aj vystúpila nič o tomto meste neviem a určite by mi nešiel bus, tam kam som sa potrebovala dostať (a taxík by vyšiel poriadne draho..)… a tak až dnes som zalovila na nete a zistila som, že ako Villa Suran je už v 12.stor. toto mesto spomínané – za Belu ll….. ale ešte pred tým, tam boli obyvatelia mladšej doby kamennej, kelti… slovania… v erbe mesta dvojkríž, šesťcípa hviezda a polmesiac…múzeum sídli v ortodoxnej synagóge … a tak si hovorím, že niekedy tam naozaj vystúpim a pôjdem sa pozrieť… a tak po trištvrte hodiny „ničoho“ sa k nášmu vozňu prisunul rušeň, prilepili ho k vlaku a odtiahli naspäť do stanice Šurany… na pár minút boli zrazu „poslední prví“… sprievodkyňa oznámila, že nám vymenia rušeň a budeme pokračovať v ceste… pani z vedľajšieho kupé nervózne postávala v uličke, hovorila že jej muž jej už v Kozárovciach zalial kávu a potom utrúsila, že by si šla aj zapáliť, ale sa bojí, aby sme ju tam nenechali… a tak hoci nefajčím, išla som s ňou… o chvíľu sa objavili po oheň aj ďalší fajčiari a medzi nimi aj pani sprievodkyňa… nakoniec z toho bolo celkom príjemné medzi pristátie na čerstvom vzduchu… nadávajúci pán si medzitým vybavil odvoz (ale možno sme boli nakoniec v Leviciach skôr ako on…)… neviem, či ho tom stretla slečna z nášho kupé – ale celkom by ma to skóre zaujímalo:)))… a tak po týchto udalostiach, sledujúc každé malé zaškrípnutie a spomalenie vlaku, som sa nakoniec ešte dala do reči z pánom, ktorý cestoval až niekam za Banskú Bystricu… nakoniec som sa dozvedela, že je na ceste vlakmi už takmer 24 hodín – cestoval z Talianska a vlak do Viedne meškal 3 hodiny!!! …a tak ma táto informácia nejak podivne ukľudnila a keď som nakoniec vystupovala v mojej cieľovej stanici uprostred zaujímavého rozhovoru… ani sa mi nechcelo von (do tej zimy a tmy večerného prázdneho mesta:))….
… a tak stretnutia… pred týždňom som šla jednou ulicou – tu za rohom – a zrazu predo mnou kamarátka – suseda, ktorú som už dávno nevidela, hovorila som si, že stále nosí rovnaké kožené kabely a rovnaký účes, prišlo mi to priam romantické, že je stále tak ľahko identifikovateľná…. a tak som na ňu tak od chrbta zavolala: „Katkááá!“ – nič! – neobrátila sa, asi hučal neďaleko prechádzajúci vlak… a tak som svoje oslovenie – zvolanie – opäť zopakovala s istým zvýšením intenzity hlasu… a ona zastala, pobehla som k nej pár krokov, otočila sa… a nebola to Katka…. ani Janka… ani nijaká známa… bola to úplne cudzia žena… v rozpakoch som sa ospravedlnila, ale aj tak sme mali kus cesty spoločnej…dobre, kúsok – možno sto metrov:))… a keď sme sa lúčili v bode, kde sa naše cesty opäť rozchádzali – potykali sme si… hoci netuším, či sa ešte niekedy stretneme:))
…a tak už som toho napísala dosť…. a to som sa nedopracovala ani k „blízkym stretnutiam tretieho druhu„…
… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
„i cesta muže být cíl“ (Janota)
The Chemical Brothers
BS 3 D
..s prianím príjemných ciest jesennou či snovou krajinou a príjemných stretnutí všetkého druhu sa s vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – 28.X. oslavujú narodeniny okrem „Československa“ aj Julia R. a Robert R. – všetko najlepšie!!!
p.s.2 – a Galéria Médium v Ba pozýva 28.X. o 17.00 na komentovanú prehliadku výstavy Hommage à Isaac Bashevis Singer
