traktát_stretnutia x-tého druhu)))

…a tak som si myslela, že tak skoro o vlakových príhodách písať znovu nebudem, ale… ale: nedávne dvojhodinové meškanie strávené vo vozni prvej triedy… a tak ponúkam fragmentárnu reportáž z tejto cesty:… cestovala som opäť vlakom na známej trase, kde už tak nejak rátam s polhodinovým „pravidelným meškaním“ (v duchu idei: lepšie nech idú vlaky horšími úsekmi pomaly ako by sa mali priam vykoľajiť…)… a tak som si už dopredu pozrela či náhodou nie sú výluky – a aj boli!!! – už priamo v Bratislave sa vlak kľukatil niekde cez Raču aby sa predsa len doštrikoval do Vajnor a vyrazil plnou parou smer Šaľa atď…. vlak nebol plný… aspoň tá prvá trieda – max 1-2 cestujúci v kupé… v našom som sedela pri dverách a diagonálne pri okne slečna, ako som neskôr zistila – cestujúca do Levíc… cesta po prekonaní výluky v Ba sa rozbiehala celkom v norme… slnko svietilo, stromy za oknom zlatli a polia zväčša ukľudňujúco hnedo-holé… rozčítala som si nejaký článok v novinách a v tom to prišlo… ledva sme sa rozbehli zo stanice Šurany a už sme aj stáli… vlakom sa najprv zaplavilo zvláštne ticho, potom tri hlásenia, aby sme nevystupovali, lebo stojíme z technických príčin… následne, asi po 10-15 minútovom čakaní a informačnom vákuu sa z jedného kupé rozoznel taký prejav zúfalstva a zúrivosti, že sa to takmer nedalo počúvať, ale nik sa neodvážil tomu mužovi oponovať, lebo v princípe sme vlastne zdieľali jeho názor…. akurát sme si nechávali svoje myšlienky zavreté v hlavách, dúfajúc, že sa okamžite pohneme…. a tak sa vybral jeden dobrovoľník dopredu zistiť čo sa deje (boli sme totiž v poslednom vagóne)… a keď sa vrátil, povedal, že sa pokazil rušeň… schytil svoj kufor a kyticu nádherných ruží, vyskočil z dverí vlaku na násyp a potom dolu na lúku a viac sme ho nevideli… po chvíli prišla zúfalá sprievodkyňa a správu nám oficiálne zopakovala… cestujúci postávali vo dverách svojich kupé a nevedeli ako sa situácia vyrieši… keďže som už pred rokmi pri takejto príležitosti zažila aj 3-hodinové státie v poli, odvoz autobusmi a presadanie na iný vlak… začala ma obchádzať existenciálna panika… začala som ľutovať, že som si nezobrala teplejšie topánky… teplejší sveter a čiapku… čaj do termosky… v sekunde som mala pocit, že „neviem kedy a kam sy z tohoto miesta dostanem“… úplne existenciálny pocit, aby som bola v nejakej neznámej krajine…… Šurany nie sú ani len v polke cesty… a keby som aj vystúpila nič o tomto meste neviem a určite by mi nešiel bus, tam kam som sa potrebovala dostať (a taxík by vyšiel poriadne draho..)… a tak až dnes som zalovila na nete a zistila som, že ako Villa Suran je už v 12.stor. toto mesto spomínané – za Belu ll….. ale ešte pred tým, tam boli obyvatelia mladšej doby kamennej, kelti… slovania… v erbe mesta dvojkríž, šesťcípa hviezda a polmesiac…múzeum sídli v ortodoxnej synagóge … a tak si hovorím, že niekedy tam naozaj vystúpim a pôjdem sa pozrieť… a tak po trištvrte hodiny „ničoho“ sa k nášmu vozňu prisunul rušeň, prilepili ho k vlaku a odtiahli naspäť do stanice Šurany… na pár minút boli zrazu „poslední prví“… sprievodkyňa oznámila, že nám vymenia rušeň a budeme pokračovať v ceste… pani z vedľajšieho kupé nervózne postávala v uličke, hovorila že jej muž jej už v Kozárovciach zalial kávu a potom utrúsila, že by si šla aj zapáliť, ale sa bojí, aby sme ju tam nenechali… a tak hoci nefajčím, išla som s ňou… o chvíľu sa objavili po oheň aj ďalší fajčiari a medzi nimi aj pani sprievodkyňa… nakoniec z toho bolo celkom príjemné medzi pristátie na čerstvom vzduchu… nadávajúci pán si medzitým vybavil odvoz (ale možno sme boli nakoniec v Leviciach skôr ako on…)… neviem, či ho tom stretla slečna z nášho kupé – ale celkom by ma to skóre zaujímalo:)))… a tak po týchto udalostiach, sledujúc každé malé zaškrípnutie a spomalenie vlaku, som sa nakoniec ešte dala do reči z pánom, ktorý cestoval až niekam za Banskú Bystricu… nakoniec som sa dozvedela, že je na ceste vlakmi už takmer 24 hodín – cestoval z Talianska  a vlak do Viedne meškal 3 hodiny!!! …a tak ma táto informácia nejak podivne ukľudnila a keď som nakoniec vystupovala v mojej cieľovej stanici uprostred zaujímavého rozhovoru… ani sa mi nechcelo von (do tej zimy a tmy večerného prázdneho mesta:))….

… a tak stretnutia… pred týždňom som šla jednou ulicou – tu za rohom – a zrazu predo mnou kamarátka – suseda, ktorú som už dávno nevidela, hovorila som si, že stále nosí rovnaké kožené kabely a rovnaký účes, prišlo mi to priam romantické, že je stále tak ľahko identifikovateľná…. a tak som na ňu tak od chrbta zavolala: „Katkááá!“ – nič! – neobrátila sa, asi hučal neďaleko prechádzajúci vlak… a tak som svoje oslovenie – zvolanie – opäť zopakovala s istým zvýšením intenzity hlasu… a ona zastala, pobehla som k nej pár krokov, otočila sa… a nebola to Katka…. ani Janka… ani nijaká známa… bola to úplne cudzia žena… v rozpakoch som sa ospravedlnila, ale aj tak sme mali kus cesty spoločnej…dobre, kúsok – možno sto metrov:))… a keď sme sa lúčili v bode, kde sa naše cesty opäť rozchádzali – potykali sme si… hoci netuším, či sa ešte niekedy stretneme:))
…a tak už som toho napísala dosť…. a to som sa nedopracovala ani k „blízkym stretnutiam tretieho druhu„…

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
„i cesta muže být cíl“ (Janota)
The Chemical Brothers 
BS 3 D 

..s prianím príjemných ciest jesennou či snovou krajinou a príjemných stretnutí všetkého druhu  sa s vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 –  28.X. oslavujú narodeniny okrem „Československa“ aj Julia R. a Robert R.  – všetko najlepšie!!!
p.s.2 – a Galéria Médium v Ba pozýva 28.X. o 17.00 na komentovanú prehliadku výstavy Hommage à Isaac Bashevis Singer

stretnutia

traktát_októó_ó_Olympie))))))

…a tak som prechádzala nedávno ešte cestou medzi dvomi poliami… naľavo svietili sviežo žlté slnečnice (možno zabudnuté … zo semiačok z minuloročnej úrody… nariedko narastené…).. a napravo boli všetky slnečnice suché, hnedé, s hlavičkami otočenými k zemi (nahusto – zjavne z tohtoročnej úrody)… a tak som mala pocit, že prechádzam cestou medzi dvomi ročnými obdobiami – medzi letom a jeseňou… a tak obedné slnko (najmä cez okno) môže ešte pripomínať leto… ale chladný vzduch, hmly a svetlo… hovoria svoje… jeseň je tu… október……a tak keď sa náhodou niekto obyvateľov Olympie a MOV opýta v zime, čo robili na jeseň – konkrétne 18. októbra(?) – tak budú môcť bez okolkov povedať, že zapaľovali oheň pre zimné OH… (nebojte sa, nebudem (ešte) teraz písať ďalší traktát o OH:))… „Petrááá idéééš!!!“ …pardón, nechala som sa uniesť… a tak „Olympia„… nie je to len mesto v Grécku, ale aj miesto v Paríži… slávna koncertná hala otvorená v roku 1893… tridsať rokov po tom ako Eduard Manet (1863) namaľoval svoju slávnu Olympiu!…. a o sto rokov v nej spievala Hana Hegerová (v období1967-69)… pred ňou tam roky kraľovala Edith Piaf (…do roku 1963) … a v 30-tych rokoch okolo nej možno chodila naša teta Anika…. ktorá vtedy žila ako dieťa v Paríži a cez druhú svetovú zažila bombardovanie tejto metropoly… a prečo spomínam tetu, ktorú poznáme len my v rodine, susedia… a možno ten inštalatér, ktorého nahovorila, aby ju odviezol do nemocnice a zrejme jej tým zachránil život?… kedysi som mala také plány, že si zoberiem mesiac – pol roka… rok… voľno a teta ma bude učiť po francúzsky (keď som bola v Paríži, mala som totiž intenzívny pocit, že nehrozí, aby som sa tento jazyk naučila na nejakom kurze)… no ale tento plán som nikdy nezrealizovala a po francúzsky viem akurát: „Pourquoi?“… a tak sa mi raz stalo, že mi jeden muž písal odkazy vo francúzštine (dobre vedel, že tento jazyk neovládam)… asi mal na mňa ťažké srdce… asi aj viem prečo… …a tak som v týchto dňoch zistila, že naša teta bola len o dva dni staršia ako Hana… obe sa mohli stretnúť v Paríži, či Prahe… a osláviť svoje narodeniny s dobrým červeným (nemyslím tým žiadnu stranícku príslušnosť…)… a tak tento pondelok teta slávila svoju 90- ku teta sama! (viem, že sa neparí ženám po 30- ke pripomínať vek, ale 3×30 – to sa nedá obísť!!!)… milá teta, všetko najlepšie! nech ti naďalej nevadí byť dva týždne na chalupe bez signálu mobilových či mobilných operátorov… nech máš naďalej guráž  – napríklad o polnoci maľovať strop v obývačke a nech tvoj vysoký a svieži hlas naďalej spája slovenčinu a češtinu s šarmantným francúzskym prízvukom! – na diaľku na zdravie!

Ako hovoriť o svojich šansónoch? Muži – nech som ich mala akokoľvek rada… boli predsa len vždy „tí druhí.“ Moje šansóny – to som ja, moje telo, moja krv, moje srdce, moja duša. Áno, ako o nich hovoriť?… Edith Piaf

…a tak musím ešte na záver dodať, že sa v októbrových dňoch urodili nielen slnečnice a známe či neznáme dámy… ale napríklad aj Borat!… Béla Lugosi alebo Vincent Šikula..

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Hana H. 
Edith. P. 
Tom P. 

… s prianím príjemných dní babieho leta, nech sa vám dobre sníva a so šarkanmi – v duchu – v oblakoch lieta:))
vždy vaša Sally_Lu

p.s.1 – neviem, či poznáte nejakú Olympiu – ak áno – dodatočne: „všetko najlepšie!“ 
p.s.2 – a  20. 10. je aj deň stromov!
p.s.3 – a ak by ste si chceli pozrieť niečo v teple kina – prebieha festival Be2Can

olympie

traktát_a tak_vlak)))))

…a tak som sa nedávno ocitla v jednej firme blízko hlavnej stanice – lepšie povedané za ňou na mieste, odkiaľ bolo vidno prichádzajúce a odchádzajúce vlaky… „aká romantika!“, povedala kamarátka, ktorá tam bola spolu so mnou a vlakom nešla ani nepamätala kedy… „ktovie koľko zase meškajú?“ – prebehlo hlavou mne, čo mám dlhoročné a permanentné skúsenosti:)))…
…a tak som dnes bola blízko petržalskej stanice…. pristavené vlaky sa chystali na cestu do Viedne… a tak som sa jemne zasnívala a spomenula som si na jedno konštatovanie: švajčiarske vlaky chodia načas, nemecké meškajú z pravidla päť minúť a niekde v latinskej Amerike môže byť človek rád, ak sa v priebehu dňa nejaká verejná doprava objaví… a tak som si povedala, že ako dobre, že tie vlaky niekedy aspoň načas odchádzajú z východzej stanice… a keď sa vo vlaku s niekým zaujímavým zoznámime – meškanie môže byť vítaným predĺžením príjemného stretnutia…. a tak priznávam, že som zažila takéto cesty, ale aj také, kde som sa ocitla v kupé sama a predlžujúce sa meškanie spôsobilo, že som sa už pred vystupovaním cítila ako nejaké zvieratko v klietke v zoo…. a tak mi prichádza, že je tam jeden zaujímavý časový faktor… povedala by som faktor „očakávania“ – ak sa niekto chystá cestovať hodinu a cestuje hodinu a pol je dobre rozladený (hlavne ak takto napríklad denne dochádza do práce:))… ale ak niekto sa chystá na cestu, ktorá má trvať štyri hodiny… tak s tými štyrmi hodinami je stotožnený… niekedy pri dlhej ceste môže byť prestupovanie celkom príjemnou zmenou – hlavne ak vlaky spoľahlivo na seba nadväzujú (aj také som zažila:)… a tak som si spomenula ako som cestovala vlakom do Florencie… mal to byť príjemný výlet (v duchu hesla: „aj cesta môže byť cieľ!“:)… ale priznám sa, že v určitých fázach cesty mi už pobyt vo vlaku pripadal nekonečný – hlavne, keď vlak vošiel do Benátok a potom z nich akoby cúval a ďalej pokračoval tak, že sme všetci vlastne sedeli naopak (čaro hlavovej stanice)… a tak som mala pocit, že sa možno vrátim zas do Viedne… a tak sa zmienim ešte o prestupovaní vo Viedni… totiž žiadne nebolo, lebo som to nestihla!!!… lebo v čase tejto mojej cesty nebolo bežné si pozrieť spoje na internete… a tak deň pred odchodom som si bola kúpiť lístok na stanici a informovať sa o tom prípoji… a tak som si skoro ráno zavolala taxi… prázdnym mestom ma spoľahlivo a načas priviezol pred stanicu… v dobrej nálade som vystúpila a… a videla… videla som odchádzať vlak… prišla som s batožinou k okienku a opýtala sa: „Toto nebol vlak do Viedne, však?“… odpoveď bola: „Áno, bol!“… „Ako je to možné?“ …“Dnes sa práve menili vlakové poriadky a tento vlak od dnes chodí o pätnásť minút skôr“… podlomili sa mi kolená a v pikosekunde som mala pocit, že celá moja expedícia spľasla ako prasknutý balón a so všetkou batožinou sa môžem vybrať akurát tak … do práce (a konečne prídem prvá:)… ale v tom… v tom pribehol k okienku muž s rovnakou otázkou…. a samozrejme dostal rovnakú odpoveď… a potom uvidel mňa „s uletenými včelami“ a opýtal sa ma… nie na vlak ale na cieľ cesty…. mal auto zaparkované pred stanicou a šiel do Viedne do práce… a nezostalo mu vtedy nič iné, len v ten deň ísť do práce autom… a tak mi ponúkol odvoz… a tak som bola dovezená až pred stanicu…. dokonca mi pomohol s batožinou do kupé… stihla som!!!
… a tak som si spomenula ako som niekedy na základnej škole napísala básničku (s takmer nulovými skúsenosťami vlakového cestovania, ale vlaková stanica bola celkom blízko na vlaky a spúšťajúce sa rampy sme pozerali rovno z obývačky:))

„Na osamelej koľaji
drieme si takmer od jari
opustený vlak
je to veru tak…“

…a tak som cez víkend v TV zachytila správu, že vo Zvolene na jednej záhrade prišlo k úžasnému objavu… očakávala som mince zo stredoveku, alebo hrebeň z doby bronzovej… jednoducho nejakú úžasnú, hrozne starú drobnosť vykopanú pri jesenných záhradných prácach (vždy som si priala niečo také zažiť:)… ale!!! avšak!!! – zbystrila som pozornosť a pozrela sa na obrazovku – objavom bol vagón!!! … historický VAGÓN z 19.storočia!!!…. bola som tak ohromená – takmer ochromená, že som si to celé dobre nezapamätala (ak ste zachytili viac – napíšte)…. a tak som si tom krátkom príspevku všimla akurát to, že dvere do vagóna neboli jedny ani dvoje… ale!!! – do každého kupé boli osadené samostatné dvere z exteriéru…a tak mi napadlo, že v tom vagóne nebola zrejme chodbička a ani wc… a cestujúci museli zrejme navštíviť nejakú latrínku na stanici (ktovie koľkým takto ušiel vlak)…. a sprievodcovia – netuším ako kontrolovali lístky a aké boli… a tak verím, že milovníci starých vlakov vagón opravia a niekde ak naživo sprístupnia a niečo k tomu ak povedia… ….a tak zisťujem, že vlaky a vlakové témy sa vedia pekne rozkošatiť… a tak navrhujem, že niektoré vlakové príhody si nechávam na iné traktáty:))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
stop that tain  
stop that tain (BM) 
kocábka
 
.. a keď sa vlakom vyhýbate veľkým oblúkom, ale téma je vám blízka odporúčam… niektorý z filmov:
Kalamita 
Veľký šéf 
Vražda v Orient exprese (tá z roku 1974)
Přednosta stanice
a kto nepozná hlášku: „Nestavíme, máme spoždění!“???… a ak túžite po výsostne osobnom zážitku s knihou na dlhšie jesenné večery – „Obyčajný život“ Karla Čapka  

…a tak sa s vami dnes lúčim s prianím romantických ciest vlakom s nemeškajúcimi spojmi… a keď meškajúcimi tak len s príjemnou spoločnosťou (aj keď za respirátormi sa vedia úsmevy pekne ukryť…:)))…. vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – a na vlakovej stanici si môžete kúpiť v dnešnej dobe okrem modelov vláčikov aj pexeso alebo vlakové rozprávky…
p.s. 2.- a Spirituál kvintet končí po 61 rokoch…

vlak

traktát hrozno_branie)))

… a tak „ja nič – vy nič“… alebo vy áno?… foneticky opäť „vy-nič“… nebudem pokračovať vo vetvení výhovorky…. a už vôbec sa nechcem dostať k téme „janičiarstva“… a tak niežeby som ignorovala ypsilóny… ale jadrom dnešného traktátu je „vinič“…. vinič hroznorodý… teda rastlina rodiaca hrozno… a napokon „vinobranie“ – prečo vlastne nie „hroznobranie?“…nenašla (a nehľadala) som žiadnu štatistiku aké percento obratého hrozna sa skonzumuje ako „stolové hrozno“ a koľko sa spracováva na nápoje: šťava, mušt, cider, burčiak, beajuolais, malaga, sherry, vermut, sekt, šampanské…víno! … a tak predpokladám, že keď ide o „vinobranie“, tak tí, čo hrozno oberajú, alebo lepšie povedané, hlavne tí, čo vinohrady alebo vinice vlastnia, majú jasný zámer na konci sezóny: „víno!!!“… a predpokladám, že ich motivácia nie je len neustále potvrdzovanie výroku IN VINO VERITAS!… (nebudem teraz písať o „veritaske“ starej mamy…  mala totiž „singerku“:))

… a tak predpokladám, že naprieč vinárskymi oblasťami severnej pologule vrcholí vinobranie… mám určité správy z Francúzskej oblasti Champagne (mimochodom veľkej ako tretina SK)… a tak sa, ako u nás, aj tam vinobranie, kvôli nepriaznivému počasiu na prelome augusta a septembra posúvalo… priznám sa, že som sa nikdy nijakého oficiálneho vinobrania nezúčastnila… začiatkom jesene sme chodili skôr na zemiakové brigády… raz sme bývali v jednej obci pod Tatrami… naša babská skupinka spala priamo v obývačke u starostu obce… nado mnou na stene visel uspávací gobelín – zrkadlový obraz jeleňa hľadiaceho na mesiac – vlastne dva jelene hľadiace na dva mesiace – samozrejme symetricky otočené k sebe… ale žiadne víno… nespomínam si na žiadne pravdy ale ani žiadne viny……. a tak zisťujem, že mám k tejto téme rešpekt (asi aj preto, že „píšem nasucho“… dúfam, že sa v najbližších dňoch dostanem k  burčiaku …:))… a tak konštatujem, že víno je veda, umenie, vášeň, nápoj bohov, krv… tovar i poklad… a tak si spomínam ako som bola v jednom vinárstve v Taliansku… boli tam archívne vína… niektoré zaprášené fľaše myslím, že dokonca z 19-teho storočia… tie fľaše už asi nikdy nik neotvorí… nielen preto, že by boli tak vzácne a drahé… ale to víno v nich sa už zmenilo na želatínu… a tak kým v Bratislave tradícia „viech“ v podstate zanikla (vinári napr. na Vysokej mohli vyvesiť „viechu=zelenú vetvičku napr. z borovice“ – na svoj dom len pár dní v mesiaci a vraj, aby mali niektorí vyšší obrad púšťali vínachytivých návštevníkov nielen niekam na dvor,  do pivnice a kuchyne, ale ak to už inak nešlo aj do obývačky či spálne… ale v Dolnom Rakúsu alebo v Burgenlande vidno doteraz vyvesené viechy (ale zrejme až do spální návštevníkov nepúšťajú:) 

  • Víno pi z pohára, vedomosti z veľkej čaše (Čínske príslovia)
  • Umenie nie je chlebom, ale vínom života (Jean Paul)
  • Starý priateľ a staré víno sú najlepšie (autor neznámy)
  • Vodu káže – víno pijeboli aj takí, ktorí víno odmietli…a pili radšej vodu…

… a tak víno nesporne inšpiruje… aj filmárov… nedávno opäť dávali klasiku –  Červené víno….skvelé ochutnávky kalifornských vín sú vo filme Bokovka (len škoda, že chýba len priamy chuťový vnem, aj keď vypiť všetko to, čo hlavný predstavitelia počas filmu za týždeň za jeden a pol hodiny……) a oberačka na konci Dobrého ročníka (tam – vo Francúzsku –  mimochodom niektorí neverili, že v Kalifornii vôbec nejaké víno môže byť…:)… dalo by sa spomenúť aj Bobule, ale tie neboli celkom mojou šálkou… vína:))

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Burčiak 
Víno… 
Když mám tekutou révu… 
… s prianím „na zdravie!!!“ sa d vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a tak k vínu patrí vernisáž – naopak – k vernisáži víno (patrilo, ale v „bezrúškovom svete“)  – a tak vás pozývam v piatok 8.X.  o 17.00do Zvolena do Galérie na Tehelnej na výstavu Martina Prokopoviča (obrazy budú – víno neviem:))
p.s.2 – a ak ostávate v Ba, dávam do pozornosti festival Novotvar 
p.s.3 – ako ilustrácia jedna novšia dekupáž

traktát_semafor_S)))))

…a tak som minule pozerala na meteorologické spravodajstvo večer v TV (nie, že by sa na webe nedalo nájsť dosť informácií o počasí… a nepozerala som to len kvôli „pocitovej teplote“ – hoci to je moja obľúbená časť vysielania:))…. na záver ukázali „turistický semafor“ – pravdupovediac za tú chvíľu, čo bola mapa so zeleno-červenými škvrnkami zobrazená som sa nestihla zorientovať ani kde je Gerlach… (nie že by som sa naň zajtra chystala:))… a tak som si pozrela tento semafor na webe.. okolo Zvolena žiadne postavičky – ani zelené ani oranžové alebo červené, ale napríklad na Poľane –  s veľkým výskytom medveďov – už červená postavička bola (veď tam sa ani neodporúča, aby človek chodil sám, čiže – podľa mňa – ak na Poľane uvidíte červenú – rýchlo tam bežte, medvede sú zaplašené:))… a potom na Kalvárii v Banskej Štiavnici – tam tiež červená – to ale nebude medveďmi ale vysokým výskytom kultúrnych pamiatok… a tak by bolo lepšie možno počkať, kým sa to tam „zoranžovie“ a krásne farebné jesenné listy vystelú cestičky medzi zastaveniami…

…a tak semafor… tento pojem sa v posledných týždňoch a mesiacoch dostal do pozornosti v súvislosti s epidemiologickou situáciou… a tak, keď vlak prechádza všetkými farbami okresov, majte na nose radšej respirátor stále… osobných áut sa táto výzva netýka… o stopároch som nenašla žiadnu legislatívnu úpravu… a tak som zistila, že existuje aj „školský semafor“, „športový semafor“ ale aj  „kultúrny semafor (nenapadlo, mi, že chudák semafor môže byť aj nekultúrny:))
… a tak semafor v slovníku cudzích slov z roku 1997 stručne konštatuje:

„optické návestidlo používané v železničnej a cestnej doprave“

… ďalej slovník košatejšie pojednáva o sémantike a semiotike…
…a tak som si spomenula, že kedysi bola v rozhlase nejaká zábavná relácia s názvom „Som za fór“ (alebo nie?))… a tak som tento pojem hodila do „gúglu“, či niečo nenájdem, ale našla som len obraz s názvom „Som ja fór“ a odkaz na článok: „Mám problém: som chlpatý ako medveď!:)) 
…a tak napríklad  v Prahe okrem množstva semaforov na križovatkách existuje aj divadlo Semafor s veľkým „S“ – v 60-tych rokoch kultové divadlo, pred ktorým stávali dlhé rady divákov (ako to ukazujú v dobových dokumentoch)… v roku 1959 ho založili Ferdinand Havlík a Jiří Suchý… a ten druhý zmienený pán sa narodil 1. X. 1931… presne pred 90-timi rokmi!!!… moji rodičia boli v Prahe v tomto divadle na predstavení ešte ako študenti… raz som našla v nejakej zásuvke v sekretári poskladaný papierik a na ňom ručne prepísaný text „Pramínek vlasú“… a tak som si tiež spomenula na jednu skvelú výstavu kresieb manželov Suchých (Běla a Jiří) v galérii, ktorá dnes už neexistuje… a tak: pán Suchý – všetko najlepšie k vášmu sviatku – symbolicky si môžeme pripiť mokom z vášho rodného mesta – Plzne – tam je vraj ideálna mäkká voda na varenie piva – a vraj vytvára základ jeho jemnej chute… a možno vytvorila aj základ vášmu jemnému humoru – ďakujeme!

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Pramienok vlasov 🙂 
Krajina posedlá tmou 
Ilona C.  
… lúčim sa s vami s prianím sviežeho prechodu zo septembra do októbra… a nech oranžové a červené sú v ňom len listy na stromoch:))) vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – 1. októbra sa narodili napríklad aj: Philippe Noiret,  Ilona Csáková,  William Boeing,  Brie Larson
p.s.2 – 1. októbra je okrem toho dňom: seniorov, úsmevov, lekárov, hudby, kávy, cyklistov i vegetariánov!!!… a lunárny kalendár radí: „Život je zázrak – radujte sa„:))

traktát meniny má….))))

…a tak sa minulý týždeň mihli v kalendári meniny… jasné, každý deň má niekto meniny…… a niekedy je aj viac mien v jednom dni…. niektoré mená a ich polohu v kalendári pozná snáď každý: Adam, Eva… a samozrejme Silvester!!!:))… akurát minulý týždeň mali meniny Ľudmily:)))… a tak som dostávala od rána priania cez sms a maily…osobne… a tiež som písala iným kamarátkam „menovkyniam“… a znovu, ako každý rok, sa odohrával môj interný zábavný kvíz – kto sa ozve čakane a kto nečakane?….tie nečakané skrývajú v sebe také zvláštne nadšenie z prekvapenia, čím v žiadnom prípade nechcem znevažovať priania tých, čo sa ozvú každý rok!!! – úprimne za ne ďakujem a celý deň sa kúpem v akomsi ich opare… a potom sú ešte priania, ktoré dobiehajú so spozdením dňa/dní… sú tak trochu emočne niečo ako „návrat márnotratného syna“:)… rozširujú opar meninového dňa do celého týždňa.. a tak som si uvedomila, že meniny sú takou nejakou spoločenskou hrou, v ktorej sa väčšina z nás raz za rok (bez zvláštneho pričinenia) dostane do stredu pozornosti… a ostatní majú možnosť čakaného alebo aj nečakaného kontaktu, komunikácie, gratulácie, obdarovania či oslavovania…(samozrejme poznám aj takých, čo neoslavujú ani meniny ani narodeniny, alebo aj takých, ktorý si svoje pôvodné mená zmenili…ale o tom dnes nebudem pojednávať:))… a tak som si spomenula na jednu príhodu z detstva… presne v deň mojich menín sme na výtvarnej výchove maľovali astry… bývali sme vtedy u starých rodičov na dedine… všetci mali na záhrade pred domom, za domom alebo vedľa domu aspoň nejaký malý záhon týchto kvetov… ružové, biele, fialové, husté alebo so žltými vankúšikmi v strede… učiteľka nám deň vopred nakázala doniesť aspoň jeden kvet, podľa ktorého sme maľovali alebo kreslili (priznám, že techniku si už nepamätám)…v závere tejto „astrovej hodiny“ dala učiteľka všetky kvety pozbierať a ja som ešte ochotne pribehla s mokrou servítkou, aby jej kytica cestou domov do mesta nezvädla… o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi tú kyticu, vyzbierajú z celej triedy, podala a venovala k meninám… bola som príjemne zaskočená a trochu som jej tým odpustila teror, ktorý na mne praktikovala na hodinách telesnej výchovy… trochu:))

… a tak kým u nás (SK) je vraj nositeliek tohto mena menej… v susednom Česku sa to „Lidkami“ celkom hemží (v CZ je ľud – lid:))… ale niet sa čo diviť … nie je to, podľa mňa len cca dvojnásobným počtom obyvateľov… ale aj historickým vzorom – „Ľudmilou“  – babičkou sv. Václava… (mimochodom Vaškovia majú meniny 28.9.)…a na ich počesť sú tieto mená sú v kalendári… obaja násilne vyslaní preč (vypudení… odstránení) z tohto sveta v septembri… sv. Ludmila presne pred 1100 rokmi! a preto je u našich susedov jej rok!!!…. a tak som raz dostala od priateľov na meniny z CZ krabicu a v nej bucľatú fľašu a v nej červené:)))… a potom som sa raz dostala aj do Mělníka (rodiska svätice) a vo vinotéke som sa ocitla medzi policami červeného i bieleho vína s menom „Ludmila“ – od podlahy po strop – úžasné… čo viac by si ego k meninám mohlo priať?:)))…. samotná sv .Ludmila by zrejme bola tým pohľadom mierne prekvapená…

… a tak si hovorím, kto vie, ako by sme sa volali, keby nám nedali meno hneď tesne po narodení (po mame, babke, tete, svätici, speváčke, herečke, z osobným sympatií alebo aj iných „logicky nevysvetliteľných dôvodov“… a dostávali by sme mená ako v niektorých prírodných kmeňoch –  až po „prejavení sa svojich talentov a vlastností“ … možno až niekedy v puberte… aké by ste si (mi) dali dnes meno?:))

„Komunita poskytuje pocit bezpečia preto, lebo sa vás nik nesnaží liečiť a premeniť, opraviť alebo vylepšiť. Členovia vás príjmu takých, akí ste.“ M.S. Peck

a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Ľudmila Podjavorinská 
Piece of my life 
AD Ludmila
Ruslan a Ludmila 
…s prianím príjemných dní rovnodennosti, s nadobudnutím pohody a rovnováhy sa s vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – nenašla som na záhrade astry, ale posielam niečo podobne životaschopné:))
p.s.2 – paradoxne v dobe viac-či menej pretrvávajúcej epidemiologickej krízy som nejak tie osobné priania podcenila… alebo lepšie povedané nedocenila… uvedomila som si, že virtuálna komunikácia je v tomto smere nejaká plynulejšia… ale dúfam, že kríza pominie a osobné stretnutia budú o toto obdobie viac srdečnejšie… a všetci si ich budeme vedieť naplno užiť!
p.s.3 – a všetko najlepšie všetkým meninovým oslávencom a oslávenkyniam nielen z tohto týždňa:))

traktát frajer odchádza_frajer prichádza)))))

….a tak som pred pár dňami večer náhodne zapla telku… normálne televízne noviny (normálne televízne noviny nepozerám:)… a zrazu sa ozvala skladba od Moricconeho… silný motív…mala som pocit, že mi to reže vnútornosti… Moriccone v TV novinách na verejnoprávnom kanáli?… potom som sa obzrela – na obrazovke francúzsky prezident klaňajúci sa vlajke… vlajke položenej na rakve… Belmonda… ktorý sa z obrovskej fotografie usmieva svojim večným úsmevom… kamera švenkovala na známe i neznáme tváre na nádvorí Invalidovne…. utierali si slzy…ženy…. i muži… odchádza Frajer!!!!… Delon (nech mi odpustí) je „hezoun“ ale frajer bol Belmondo!…už keď som sa narodila bol frajer a populárny herec…a je ním stále!… myslím, že prvý film, ktorý som s ním videla bol Zviera… bláznivá dvojrola + grimasy navyše a padanie do hrnca so špagetami… ale všetko s svojskou ľahkosťou a vlastne by sa dalo povedať s noblesou… a ďalšia dvojrola Muž z Acapulca… priznám sa, že tento film som videla asi 50x… no dobre, možno menej, ale 20x určite… po x-tom pozeraní som určité scény pretáčala… ale štýlové naskakovanie do šporťáka, pri ktorom Belmondo (-va postava) spadne vedľa auta… na to sa nedá pozerať s vážnou tvárou… a samozrejme tie známe detektívky či kriminálky…. a nezabudnúť na  filmy, ktorými začínal… a na záver ten skvelý dokument, čo o ňom natočil jeho syn….. a tak … pán Belmondo…ďakujem, ostávate frajerom (aj keď nehovorím, že ste boli priam „môj typ“ – teraz si vlastne uvedomujem, že medzi svetovými hercami vás mám vysoko na rebríčku TOP…)!!!!

…a tak som v strede minulého týždňa šla vlakom… 200km trvalo 4 hodiny… nie nebola to cesta tunelmi a horskými priesmykmi niekde v Alpách alebo Andách… bola to pomerne rovinatá južná SK – trasa… spočítajte si priemernú rýchlosť… pomalšie snáď nejazdí ani „papamobil„… a tak som si spomenula ako bol Karol W. zvolený za pápeža…tesne pred odchodom nášho starého otca z tohto sveta… nie som si už presne istá, či sa starý otec tešil alebo sa ešte stihol usmiať… každopádne viem, že stará mama bola z neho nadšená  (myslím z Jána Pavla ll….nemyslím z Jeana-Paula B.:))… a keď už v pokročilej starobe v telke nepozerala už vôbec nič, tak na Urbi et orbi sa vždy ešte šla pozrieť….

… a tak v nedeľu prišiel k nám na návštevu iný frajer – priamo pápež František!… kto si nemyslí, že je frajer… nech hodí šutrom… nie je to úžasné v jeho veku… s jeho charizmou… počas epidemiologickej krízy – na Slovensko a na 4 dni???!!!

…a tak kým Belmodno bol tak trochu „rebel bez príčiny“ – chlapec z dobrej rodiny pôsobiaci ako rebel… rebel niekde z hĺbky duše… Františka popisujú, že bol v detstve „malým uličníkom“ – ako každé dieťa… viem si to predstaviť – tá iskra v oku je stále prítomná…a tak, čo dodať – vďaka vám Jánovia-Paľovia i František…. za to, čo ste robili … robíte… jednoducho, čo ste dali – dávate tomuto svetu… nám… svetlo, odvahu a hlavne nádej, že to najhlbšie ľudské je to čo nás spája… láska… odvaha… humor…

„Jedným z najkrajších a najupokojúcejších okamihov, aké poznáme, je okamih, keď povieme „áno“ a keď prijmeme druhých, ako aj seba samých.“ /Osho

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
soundtrack – Profesionál 
soundtrack – Borsalino 
Canto Gregoriano – Virgen Maria 

….s prianím všetkého dobrého do týchto dní, frajerom, frajerkám i všetkým, na ktorých som si v tejto chvíli nespomenula sa s vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – pridávam zľahka ilustračný obrázok – jedna z tých sviečok horela za JPB
p.s.2 – a 13.9. je deň čokolády!!!

traktát_miesta miest))))))))))))

… a tak sa dni tohtoročných letných prázdnin minuli…. ale človek sa nemusí túlať len cez prázdniny…. hlavne, keď ho so školou neviaže povinná ani nepovinná dochádzka…… a tak som si spomenula na jedno pravidlo, alebo skôr odporúčanie… jednoducho, že sa mám vybrať aspoň raz za rok niekam, kde som ešte nikdy predtým nebola… a teraz by bolo fajn napísať o nejakom neznámom alebo známom talianskom, portugalskom prípadne aj švédskom meste… o nejakej zabudnutej uličke v Barcelone, o vinárničke v Lyone…malej galérii v Curychu… o nejakom ostrove v Grécku…o tieni niekde pod palmou… no ale nie… toto leto mi zatiaľ neposkytlo takéto zážitky (spolieham na to babie:))…

… a tak sa chcem s vami podeliť o návštevu dvoch miest, ktoré som toto leto navštívila… v mestách, ktoré zdanlivo dosť dobre poznám… a tak na to prvé miesto som natrafila úplne nečakane… išla som len tak v rámci nákupov po námestí vo Zvolene (nebudem vás pliesť názvom… námestie je podľa mňa vo Zvolene len jedno… a po Václaváku to bolo druhé najdlhšie námestie v ČS(S)R… takže je možné, že je teraz to zvolenské najdlhšie v SK… nebudem popisovať jeho historické kvality a ani vyjadrovať hysterický názor na jeho rekonštrukciu…)… a tak som išla po námestí, po ktorom som prešla nespočítateľnekrát (alebo spočítateľne… len som si priebežne zabudla robiť čiarky:))…a zrazu… zrazu som uvidela otvorené dvere na Kostole sv. Alžbety… nie hlavný vstup zo západu… dvere na východe, ktoré som si nikdy predtým nevšimla… a do tých dverí občas vchádzali a vychádzali ľudia… a tak som zmenila smer a išla sa (aj s tými nákupnými taškami) pozrieť kam vedú z bližšia… a tak som zistila, že kostol má z južnej strany kaplnku… nie nie je tam od minulého roku!!! (je tam minimálne od baroka:))… vošla som dovnútra a videla krásne dobové oltáre… pripravené na rekonštrukciu… a tak som si povedala, že: „to snáď ani nie je možné!!!“… a vzápätí som si dopovedala, že je to vlastne tak bežné!!!… že chodíme okolo niečoho a nevšímame si, neodbočíme, nenakukneme, aj keď sú dvere celý deň otvorené….

… a tak som sa v jeden letný piatok vybrala do bratislavskej Synagógy na Heydukovej ulici… budovu od architekta Slatinského…(o pánovi architektovi sme sa učili v škole… vo svojom „kubisitickom období“ navrhol túto synagógu a v „tehličkovom“ budovu o pár desiatok metrov ďalej na nároží Mickiewiczovej a 29.augusta – tá budova, kde je roky kopírka v parteri..)…čelnú fasádu synagógy – vlastne stĺpy namiesto čelnej fasády, ktorá vlastne nie je čelnou ale fasádou bočnou… poznám zvonka roky… roky som si myslela, že sa dovnútra ani nedá bežnému chodcovi vojsť…. až začiatkom leta (písali o tom v nejakom článku, už ani neviem kde)…som zistila, že sa dá…. ale nikdy sa nenašiel ten vhodný deň – piatok alebo nedeľa, kedy by som sa tam vybrala… až konečne teraz… zrazu som mala v jeden letný piatok tú hodinku času a od rušného nám. SNP prekĺzla do jednosmerky…a zrazu som sa ocitla v oáze… budova i záhrada… prekvapivo veľká i malá (2x)… prekvapivo atmosférická(é)… ako keby ani človek nebol v centre hlavného mesta… pár desiatok metrov od Obchodnej, obchodov, fast foodov a električiek… ako keby ani nebol v 21.storočí… až rozprávanie, detaily, fotografie a exponáty vniesli historický kontext… a ocitnutie sa na chodníku ma celkom vrátilo do reality…… a tak som si povedala po návšteve týchto dvoch miest…

aké je príjemné občas odbočiť od zabehnutých ciest... zatúlať sa a objavovať aj v mestách, v ktorých – zdanlivo – už všetko poznáme… niečo skryté, tajomné a neznáme…

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Shloymele liber 
Baroko (CSR) 
The Sound of Silence 

… s prianím príjemného a zaujímavého objavovania zakutí a miest v mestách ktoré už poznáte… i tých trinástych komnát v sebe sa dnes s vami lúči vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – foto príloha – autentické foto z môjho „putovania“ /ZV, BA
p.s.2. – pripájam pozvánku na 9.9.. kedy sa v 67 mestách SK bude konať spomienková tryzna „Nezabudnutí susedia“ (vo Zvolene od 10.00 s vernisážou v T-galérii o 16.00)
p.s.3 – priestor synagógy v Bratislave aj jeho výstavy si môžete pozrieť do 10.10.
p.s.4 – barokovú kaplnku Sedembolestnej P. Márie kostola sv. Alžbety vo Zvolene si môžete pozrieť (dosiaľ som nezistila v akých časoch – predpokladám však, že býva otvorená počas omší))

traktát auuu_tá_škola))))

… a tak pred šesťdesiatimi rokmi v lete začali v Berlíne stavať stenu…. múr…. (nič optimistické…)… ale keď ju takmer po tridsiatich rokoch v zime búrali (optimistické – až euforické)…. ale niektorí hovoria, že čaro Západného Berlína bolo v jeho zvláštnej izolovanosti a súčasne slobode (a po zbúraní steny sa z Berlína odsťahovali…)… a tak si hovorím (nech mi všetci odpustia tento bohapustý oslí môstík…)… „čo keď sa ťa zima opýta, čo si robil v lete?“…
… a tak som sa ešte pred otvorením nového školského roka (cez prázdniny) rozhodla zapísať sa do školy (keby sa ma náhodou zima mienila na niečo opýtať)…. nie, nevidíte zle zlepené písmenká… zapísala som sa do „autoškoly“… nie nemyslím tým teraz nejaký „autogénny tréning“… myslím tým tréning šoférovania auta…. a tak…. nejde o tradičný kurz… ten som predsa pred rokmi absolvovala – úspešne!!! a obdržala ružovú zalisovanú kartičku, na ktorej sú naspodku písmenká ABCDET….. okrem B sú všetky ostatné písmenká škrtnuté… ale keď niekto svoje čerstvé zručnosti (v čomkoľvek) nezačne používať, tak…. tak, je možné, že po rokoch pôjde na ďalšie jazdy… a tak keď ani tie nepresvedčia (samého – samú seba)…. tak po ďalších rokoch na ďalší (možno)…. najlepšie s celkom iným inštruktorom… nezaťaženým, čo vás nepozná, ale hlavne má brzdu pri pravom prednom sedadle…. a prípadne aj v celkom inom meste:))… a tak by som teraz mohla opísať  ako som v jednu letnú sobotu dopoludnia krúžila po nejakom neznámom skladovom areáli – našťastie prázdnom:)…. a v pondelok svojou jazdou začala overovať a rozvíjať teóriu, či sa na pravom odbočení dá obísť celé mesto (celkom to šlo:))… a v utorok popoludní okolo parkoviska pred hypermarketom (pôvodný účel bol parkovanie…)…. keď som v stredu popoludní skackala hore kopcom…. neviem, prečo v istej chvíli inštruktor z auta vystúpil, snáď sa o seba nebál….(bol nejak dosť červený v tvári… alebo bolo to auto už na odpis… pokúšal osud i mňa, či sa nestane nejaká poistná udalosť?:)))…
… a tak som si spomenula nedávno pri čítaní rozhovoru s jednou herečkou… jednu vetu začínala asi takto: „…víte, ja neřídím..“. a nasledovali nejaké peripetie alebo zjednodušenia života, ktoré s tým súvisia… a tak som si spomenula na nejaký kostrbatý vtip, ktorý hovoril, že ľudia sa delia na tri kategórie: vodičov, nevodičov a polovodičov (možno sa pomaly z druhej kategórie preradím do tretej… a! – niekedy snáď možno z tretej do prvej!!!:)))….a tak, nebojte sa, ešte v najbližších dňoch sama v aute nevyrazím do ulíc… ani po koľajniciach – žiadna „Dáma na kolejích„:))…určite vás vhodne a citlivo o tomto kroku vopred upovedomím:))

… a tak si hovorím, že je niekedy dobré zbúrať v sebe nejaký múr… hlavne taký, čo sme si postavili v sebe sami…. „nikdy sa už, neposadím za volant, nenaučím sa parkovať a podobne“… a tak som si v tomto duchu v sobotu od susedy požičala bicykel… ako zarytý pešochodec a mhd užívateľ, som na jednostopom vozidle s manuálnym pedálovým pohonom nesedela od 12-tich rokov!!! … kolená sa mi triasli, ale niekde na konci ulice som zacítila vietor vo vlasoch… nezašla som ďaleko… ale určite som zbúrala nejaký malý plôtik vo mne:))

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Wall 1989 
School 
Vlákna 

… s prianím príjemného búrania stien…. veľa úspechov v prekračovaní rýchlosti vlastného chápania… a príjemný vjazd do septembrových dní vám praje vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – ilustračné foto – aj po tejto cestičke s nespevnenou krajnicou som jazdila:))
p.s.2 – a najbližší víkend bude jazzový… 

traktát_melón_nový))))))

…a tak sa viac či menej nápadne prázdniny chýlia ku koncu a s nimi aj melónová sezóna… hoci – zdalo sa mi, že aj na foto z červeného koberca (vo Varoch) som nejaké melóny ešte zahliadla……a tak som nahliadla do útrob netu a uvedomila si, že v detstve sme používali skôr označenie „dyňa“ ako melón, ale čo som nevedela, že je to: „jednoročná husto chlpatá bylina s poliehavým rastom!“ …. husto chlpatá???… a bylina??? a ten rast!!! – a tento rok nie je ani Agrokomplex – že by som to šla do Nitry skonzultovať:))… a kým niektoré stránky webu ho opisujú stručne a neutrálne iné ho vyzdvihujú ako skvelý liek na všeličo….a to nehovoriac o vod(k)ovom melóne na horúce letné večery…:))

…a tak som si spomenula ako som bola niekedy uprostred tohto leta na návšteve… na jednej slovenskej dedine (miesto v tomto príbehu nie je podstatné)… tesne po tom ako sme doobedovali ozvalo sa ulicou tiahle ampliónové „Pozor, pozor!!!“ – sladký ženský hlas ponúkal sladučké žlté a červené melóny… a tak, keďže bolo dosť teplé letné popoludnie a chcela som prispieť niečím k nedeľnému popoludniu… povedala som si, že pôjdem jeden kúpiť… kým som našla peňaženku a vybehla na ulicu auto už bolo za rohom… o desať minút sa však vracalo po tej istej trase –  s tou istou výzvou… išlo však tak rýchlo, že kým som opäť vybehla na ulicu, bolo tesne pred zákrutou…. ale keďže som mávla ako veterný mlyn vo víchre, zaregistrovalo ma a vrátilo sa… z auta vystúpil muž (ženský hlas bol len na nahrávke)…. otvoril kufor… a z kufra sa na mňa usmievali guľaté žlté a oválne zelené (červené) melóny… s úsmevom som i jeden z červených som vybrala a opýtala sa na cenu… pán melón odvážil a povedal sumu… keďže mi prišla príliš vysoká, zdalo sa mi, že som zle počula…. tak som sa sa pre istotu opýtala ešte raz, ale cena bola potvrdená, dokonca podložená výpočtom… úsmev na tvári mi napriek teplému letnému dňu náhle zamrzol… „keby aspoň nebol cúval!“… pomyslela som si a zaplatila… bolo mi trápne melón vrátiť, a nemalo zmysel ho ani vymeniť – aj tak bol jeden z najmenších čo v aute mal…. a keď už som ten melón zaplatila, nadýchla som sa a opýtala sa konverzačne…. s predstavou, že som aspoň podporila neznámeho slovenského pestovateľa… „odkiaľ tie melóny sú?“… očakávajúc názov nejakej, mne neznámej, obce z okresu Komárno, Nové Zámky, Dunajská Streda, Galanta, Nitra a pod…. odpoveď, že sú to grécke melóny!!!…mi vyrazila dych…. zarazená som ostala stáť…. melón položený „šoférom-predavačom“ na smetiaku mi aspoň nevypadol z rúk… auto s ampliónovým milým hlasom sa presúvalo ležérne do neznáma…v tej chvíli som bola tak zaskočená, že som sa ani na nikoho nehnevala… dokonca ani na seba…
…a tak, keď som sa z tohto zážitku dostatočne vyrozprávala ( a teraz vypísala:)) uvedomila som si, že všetky školenia asertivity mi v tej chvíli boli celkom nanič… a to už ani nespomínam iné dobré rady… tie by som zhrnula asi do vety: „nebež na unikajúcim podomovým obchodníkom… choď do najbližšieho obchodu, v pokoji si prepočítaj cenu…rozhodni sa  v pokoji – kúp-nekúp“…. jednoducho mi docvaklo, že cca pred dvoma a viac rokmi by som ten melón zrejme nebola kúpila……a tak si hovorím, že pomaly končia prázdniny a deťom nastane nový školský rok… a tak by som odporúčala, aby sa do osnov zaradili okrem matematiky, jazykov, vedeckých predmetov (vo vyšších ročníkoch) a výtvarných a hudobných predmetov (v nižších ročníkoch) aj „komunikačné zručnosti“ (asertivita, resp. „zdravý sedliacky rozum v kombinácií so zdravým podrezaným jazykom“:)))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
kúpte si banány… 
Debussy 
Radiohead 

…a tak sa s vami lúčim s čerstvo nakrájaným melónom na tanieri (včera som ho dovliekla z trhu a je fakt dobrý:) a prianím voňavých a šťavnatých letných dní!… vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a prikladám jednu celkom odveci ilustráciu – kto uhádne, čo na nej je, nech mi napíše:))
p.s.2- a kto chce môže si k melónu prečítať Brautigana
p.s.3- a keby niekto veľmi chcel napíšem recept na jednu melónovú kúru, ktorú som sa nikdy neodvážila vyskúšať:))