Autor lumaster

…a tak som sa tento týždeň vybrala do divadla (hoci by mali byť divadelné prázdniny, divadlá sa snažia dobehnúť aspoň ako tak vákuum predošlého polroka….)…a keď do divadla – tak rovno na premiéru… mala som na sebe lesklé čierne šaty a na priesvitných rukávoch nepriesvitné bodky…. mohlo by sa zdať, že sú tie šaty temné, ale lesk a líčenie urobili svoje… a tak, keď som sa uvidela vo veľkom zrkadle na chodbe divadla, musela som sama sebe povedať, že fakt vyzerám dobre!!!… chodba bola plná elegantne nastrojených návštevníkov, niektoré róby boli priam na ples v opere alebo na červený koberec…. fakt nádherné vo svojej farebnosti od žltých do oranžových tónov, páni v smokingoch… vo virvare ľudia na seba pokrikovali, gestikulovali, hľadali sa, oslovovali a pomaly sa sunuli do sály…. a zrazu som si v tom predpremiérovom chaose všimla na plnej divadelnej chodbe detský kočík a v ňom ani nie ročné vyplašené dieťa (uf, povedala som si a trochu ma striaslo, lebo mi prebleskla hlavou nesmrteľná scéna z Ejzenštejnovho „Krížnika Potemkin„…)… dieťa vôbec neplakalo, nie z nejakej extrémnej poslušnosti – skôr vyzeralo, že je tak vydesené z davu, že nedokáže vydať ani hláska… chytila som kočík za rúčku, odtiahla trochu nabok a skúšala hľadať rodičov… po chvíli naozaj prišla (nepochopiteľne nevydesená) matka dieťaťa… zarazenosť v detskej tvári sa rozpustila ako zmrzlina v tropický deň… a nakoniec sa na mňa z náručia matky aj usmialo… a tak som mohla pokračovať v predieraní sa do sály… a konečne zhliadnuť tú premiéru…. ale nezhliadla… a tak… a tak som sa zobudila a pozrela na mobil, že je 6.55…. po daždi, svieži vzduch prúdi z odchýleného okna… ležím v posteli v bledomodrom pyžame…

…a tak sa podobne ako LOH 2020 konali v 2021 (nebojte sa, ujisťujem vás, že už nenapíšem štvrtý traktát k LOH:)))… a tak sa podobne 55. medzinárodný filmový festival Karlovy Vary nekonal minulý rok ale začína tento piatok – teda o rok a takmer dva mesiace neskôr ako zvyčajne… a tak budú „českí levi“ tiahnuť do Varov… a tak môžu návštevníci festivalu zhliadnuť okrem nich a (určite) zaujímavých filmov aj zahraničných a zámorských „levov filmového plátna“ (snáď naozaj naživo:) nielen Johna Deepa ale aj Michaela Caina alebo aj Ethana Hawka…. a tak kým niektorí (blogeri, novinári/ky) sa chopia (vo svojich komentároch) určite nielen hostí ale aj ich súčasných a bývalých partneriek… kto nepozná medzierku medzi zubami Vanessy P. ….alebo 180cm vysokú Umu T. z P.F.?… v prípade Michaela Caina??? – o modelke a manželke Shakire si netrúfam nič podtrhnúť, trúfnem si len vložiť jeho citát:

„Rozdiel medzi filmovou hviezdou a filmovým hercom je tento: filmová hviezda povie: Ako môžem zmeniť scenár, aby sa ku mne hodil? A filmový herec povie: Ako sa môžem zmeniť, aby som sa hodil k scenáru? – Michael Caine“

…a tak sa pomaly končí obdobie levov… ale aj levíc… ešte by ste/sme mohli stihnúť aj výlet do Levíc a prípadne navštíviť aj Margitu a Ilonu… možno by tam Chaplin poslal aj Oonu:))

…a naša hudobná redaktorka dnes ponúka:
Vanessa P.
Pulp F. – Uma
J.D. 

p.s.1. – ak by ste chceli navštíviť v lete napríklad SND – máte možnosť! 
p.s.2 – a ak by ste išli do KV tak pozdravujte nielen Vary ale aj tých levov…kľudne aj Bartošku:))
p.s.3. – a tak pridávam odkaz na minuloročný traktát na túto tému 
p.s.4. – a ako ilustráciu jednu celkom čerstvú foto

– s prianím príjemného letovania i kinovania sa s vami dnes lúči vždy vaša Sally_Lu*

• 

… a tak som minulý týždeň vyriešila jednu záhadu… začiatkom leta som posielala pohľadnicu  (občas robievam takéto archaické činy))… a nebolo to do Číny ani do Japonska, ale len do Francúzska…a keď pohľadnica ani po mesiaci nedoputovala na adresu doručenia, tak som sa pri posielaní ďalšej radšej zastavila na pošte (tú predošlú som hodila do schránky – so známkou samozrejme!)… lenže, keď tentokrát pani za prepážkou uvidela nalepenú jednoeurovú známku povedala mi, že mám ešte doplatiť 20centov… aha! zháčila som sa, takže do Česka stačí euro ale do Francúzska už viac (nepýtala som sa na Rakúsko a Maďarsko, to ešte budem musieť preveriť)))… každopádne moja logika bola, že všade do EU je to za Euro!?!… ale nie, je to asi len v „Československu“:))…. a tak som sa opýtala, čo sa teda s tou pohľadnicou stalo… no vraj je niekde na pošte „zadržaná“… (v nejakom skartačnom osudí, dodávam… keby aspoň osudí… keby aspoň z času na čas nejakú z pohľadníc vylosovali a nechali prejsť hranice… ale ona skôr skončila v koši… tu pomôžu už asi len nejaké myši – nie kniho- ale pohľadnicožrútky  …

…“ó ľudský rod, zrodený pre vzlet, prečo ťa aj ľahký vánok zrazí k zemi?“ Dante Alighieri (1265-1321)

…a tak si hovorím, že pošta má ešte v podhubí nejaké federatívne usporiadanie a tiež veľmi malý zmysel pre romantiku „papierových pohľadov – alias pohľadníc“)))

… a tak pred pár dňami skončili veľmi špeciálne LOH 2021… pardón 2020!…

…a tak mi nedá k mnohým hodnoteniam, štatistikám a iným analýzam pridať jednu povrchnú a formálnu úvahu…. pozerajúc na súhrnnú tabuľku hodnotení jednotlivých krajín mi nedalo neurobiť niekoľko prepočtov… (čo by človek neurobil z lásky k matematike, z čírej zvedavosti a kvôli zvýšeniu si sebavedomia príslušníka krajiny, federácie, svetadielu…. a tak mi nedá nepodeliť sa s výsledkami (počítala som celkový počet medailí – nie hodnotové rozdiely medzi zlatými, striebornými a bronzovými…)…takže v našej krajine vychádza na 1,35 milióna obyvateľov jedna medaila… (= keď sa stretne 1,35 mil. obyvateľov „v jednej izbe“, môžu si na stenu vyvesiť jednu medailu:))… vlastne asi aj viac, ak by sme zobrali, že štvorkajak má síce jeden bronz, ale vlastne štyri kusy medailí:)… ale aj pokračujem v tomto formálnom počte športov a nie športovcov (pri kolektívnych disciplínach)….. a tak keby sme sa federatívne prilepili k našim západným susedom, tak by sme si priemer vylepšili na 1 medailu na 1,1mil. obyvateľov… čo však ešte stále nestačí na Maďarsko, kde im to vychádza: 1medaila na pol milióna nadšených divákov!!! – čiže lepšie by bolo Uhorsko? alebo Rakúsko-Uhorsko?… každopádne, keď som spočítala celú EU tak na jednu medailu pripadá 1,8 mil. obyvateľov (sme na tom lepšie ako EU priemer!!!) … a to už ani nehovorím o svetovom priemere, kde vychádza jedna medaila na 7 miliónov obyvateľov (buďme radi, že máme tie naše 4!!!- mimochopdom rovnako ako Portugalsko, Írsko, Rumunsko, ale aj kolíska OH – Grécko:)))…a tak vlastne ani neviem, čo som chcela touto štatistikou povedať…asi niečo v duchu, že „nehaňte ľud môj (ani tých, čo zaň reprezentujú), ale viac športujte a veďte k tomu deti (nemyslím k vrcholovému športu… ale ak by ich to bavilo, tak nech sa im darí – a nabudúce – šup-šup nejakú medailu!!!:)))… každopádne ďakujem organizátorom aj športovcom za osvieženie leta…(nebudem v tomto bode pokračovať úvahami o „športovom priemysle“… alebo pridávať komentáre na komentáre:))… a tak ešte v závere ďakujem za vaše nápady a postrehy k predošlým traktátom k téme LOH …už som chcela pomaly písať na MOV list (neviem, či by došiel – či by mal tú správnu známku – netuším aké idú do Švajčiarska:)) a v tom liste som chcela napísať, aby sa OH vrátili k pôvodným starovekým disciplínam…. ale keď som potom úchytkom zhliadla finále v basketbale, vodnom póle a hádzanej… tak som ten list nenapísala….

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného letovania… plávania… chodenia… behania… prípadne aj nejakého skalolezenia, surfovania či šachu))) vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a ako prílohu pridávam jednu celkom čerstvú dekupáž

p.s.2 – a dodatočne všetkým Zuzkám- všetko najlepšie k meninám… o levoch niekedy nabudúce)))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Jump (Madonna) 
Jump (Van Halen) 
Jump (HGFC)

…a tak som pred pár dňami našla na dne knižnice zabudnutú knihu „Japonci ako ich nepoznáme“ … a tak som si spomenula, že som si tú knihu kúpila kedysi celkom účelovo (internet nebol k dispozícii)))… písala som nejakú semestrálku o japonských čajových domoch – vytiahla som niečo z kapitol k téme… a ako teraz pri listovaní zisťujem…. ostatné kapitoly  – napr. o jazyku, o „vnímaní MY a ONI“ alebo kapitolu IV. – “ o zvláštnostiach vzájomného styku v Japonsku“ som zjavne nečítala…
… a tak – v Japonsku som nikdy nebola…a priznávam, nemala som ani ambície tam ísť… hoci priatelia, ktorí tam boli boli, vrátili sa očarení (nielen architektúrou)… a niektorí svoju návštevu aj zopakovali… 
… a tak mi nedá nevybrať aspoň malý citát zo zmienenej knihy (konkrétne z kapitoly IV.)- „Dôverné zošity“ Sei Šónagon písané v žánri „džuihicu“ (v stopách štetca):

Čo je milé:
Detská tvárička nakreslená na melóne.
Skrotený vrabček, skáčúci za tebou, keď pištíš ako myška: tí, tí, tí!
Kuriatka, ktoré ťa predbiehajú na dlhých nožičkách.

… a tak som si spomenula ako raz kolegyňa priniesla originálnu japonskú bonboniéru… so zvedavosťou sme ju otvorili – v krásnej okrúhlej krabičke na vrchu s krajinkou dvoma ťahmi štetcom (doteraz ju mám na uloženie šperkov) boli bezchuťové želé kocky… ale to len na prvé ochutnanie – ak každý deň jete minimálne 80%-nú čokoládu, prípade aj s chilli… tak potom chvíľu trvá, kým chute zjemnejú a človek pocíti nečakané odtiene… nečakané odtiene inej kultúry… (a tak som si vypočula nedávno zaujímavé pojednanie o prekladateľoch a ich úžasnej roli sprostredkovávať kultúrne njuansy nejdnotlivých národov, ale o tom niekedy nabudúce…)

…. a tak som si cez víkend vychutnávala priame i nepriame prenosy z Tokia… tak trochu som zo solidarity so športovcami (musia pobývať len v olympijskej dedine – resp. na nejakých tréningových pobytoch aj mimo Tokia a -vraj- nemôžu sa ísť prejsť do ulíc mesta)… a tak som takmer ani ja nevyšla z domu… a tak som si vychutnala finiš zmiešanej poľskej štafety v behu (myslím, že na 400m)… úžasné závody v trojskoku žien – s rekordom dlhonohej Kolumbijky v poslednom skoku… vikingských diskobolov zo Švédska…. aj neuveriteľný záver skoku do výšky mužov, kde sa súperi z Kataru a Talianska v závere dohodli, že zhodne dostanú obaja zlaté medaily!!!… a tak som v pondelok večer prepínala TV programy…. a tak som zistila, že v tom istom čase môžem pozerať kráľovnú športov „atletiku“ alebo aj „Angeliku a kráľa“… a tak som zvolila šport a mala som možnosť vidieť prekvapivého gréckeho skokana do diaľky… a tak som si spomenula na Atény…  aktuálne tam majú 42 celziových stupňov… a tak je nakoniec asi lepšie, že sa LOH konajú na rôznych miestach sveta… lebo asi ani v pôvodnom dejisku starovekých OH – Olympii dnes asi nebolo chladnejšie… hoci nakoniec ako tak počúvam obedňajšie zápolenia v Tokiu pod holým nebom sú tiež na prahu únosnosti…

…a tak mi na záver nedá ešte nedoplniť niekoľko japonských prísloví:

Keď sa radujú druhí, raduj sa tiež.
Ani Konfuciovi sa vždy nedarilo.
Keď sa žene zachce, aj cez skalu prejde.
Kto má ľudí rád, bude dlho živý.
Spisovateľ spisovateľa neuznáva.
Aj Budha má len trikrát trpezlivosť.
Vetvy, v ktorých chládku sedíš, nestínaj!
Na darček sa nesťažuj.

… a tak verím, že hoci sa športovci nedostanú na LOH do bežných japonských ulíc a uličiek, duch Japonska sa dostáva až k nim:))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Big in Japan   
Japanese girls  
Japonská hymna  

…a tak sa s vami dnes lúčim s prianím letného ozvláštnenia vanúceho od Japonska…(ale nejaká tá medaila by potešila:))… vždy vaša Sally_Lu*
p.s. 1 – pridávam jednu tohtoročné dekupáž
p.s.2- ale ak by ste namiesto športu a Japonska si radšej cheli užiť festival 4 živly – tak nech sa páči! 

• 

a tak hoci máme rok 2021 v Tokiu majú aktuálne 2020 – OH!!! – aspoň na vlajkách… a tak po ročnom odklade predsa len pred týždňom začali olympijské hry… a tak cca štvorhodinový otvárací program v miestnom prítmí a našom plnom slnku pôsobil mierne hypnoticky… (…nepozerala som celý program – vlastne som sa usadila pred TV-obrazovku až v momente keď sa začali na štadión prichádzať športovci z jednotlivých krajín… a tak sa priznám, že túto časť otvorenia olympiád tak trochu beriem ako módnu prehliadku… zgustnem si na inšpiráciách pestrofarebnými odevmi Afriky alebo Oceánie… športovou eleganciou – tentokrát napríklad Poľska a Španielska…. a potom prichádzajú prekvapenia – napríklad, keď som videla pár dní pred otvorením na fotografii v časopise detaily oblečenia českej výpravy, tak som bola sklamaná, ale „na živo“ s odstupom kamier to vyzeralo veľmi dobre… a tak odevy športovcov SK som v detaile vopred nevidela…. ale v spomínanom defilé mi „modré dlhé vesty či pláštenky“ pripadali ako „upratovacia čata“… našťastie zapadli medzi tými čo išli pred a po… a našťastie sa na týchto olympiádach nehodnotia výkony dizajnérov ale športovcov:))… a tak sa v závere ceremoniálu objavili aj samuraji… vlastne myslím, že len jeden nie Kurosawových sedem… a na konci ceremoniálu (tak trochu symbolicky na začiatku obdobia ohnivého leva) sa štandardne nad štadiónom konečne rozhorel z Olympie doputovavší oheň)))

… a tak kým som si celý minulý týždeň podvedome spievala pesničky z albumu „Bolo nás jedenásť“… tak tento týždeň mi blúdi v hlave „Mimořádná linka Praha – Tokio“… (spomenula som si na to ako v časoch gymnaziálnych –  ráno po správach o siedmej hodine hrávali v rádiu niečo ako „pesničku dňa či rána“… keďže sme nebývali najbližšie pri škole, tak sme museli vyrážať z domu ešte počas správ, ale spolužiačka, ktorá bývala celkom blízko si ráno tú skladbu o 7:15 pravidelne vypočula a potom ju, ako hovorievala, nevedela počas celého vyučovania vytriasť z hlavy (a verte, že to niekedy boli „impozantné texty“:))… a tak som sa včera presúvala na východ… ale nešla som žiadnou mimoriadnou linkou (len štandardne meškajúcim vlakom)… ani z Prahy… a ani som nedošla do Tokia, ba ani na východ Sk… a zakotvila som opäť v stredu – v strede… a tak som si spomenula, ako sme s bratrancom počas prázdnin u starých rodičov sledovali olympiády (v rokoch keď boli olympiády neboli, tak sme si ich vymysleli:) … bratranec bol starší, vyrábal sofistikované tabuľky a určoval pravidlá… a my dvaja sme boli súťažiaci za všetky krajiny, čo sme si vymysleli (dodnes neviem prečo, ale náramne ma bavilo súťažiť za Portoriko:)… najradšej som mala hody namočenou tenisovou loptičkou – závod prebiehal tak, že sme mali kriedou na čadičovej dlažbe vyznačenú štartovaciu líniu a z nej sme hádzali a tam, kde mokrá loptička dopadla na dlažbu ostala tmavá škvrna a k nej sme napísali kriedou značku štátu, za ktorý sa práve súťažilo – samozrejme vyhral štát, ktorý mal značku najďalej:)))… a tak náš vydláždený dvor už existuje len v spomienkach a miesto dlažby tam rastie obecná tráva… ale ako som pred týždňom zistila v bývalom kine Pokrok (naproti) si udržiava novodobú tradíciu festival Guča umenia….
…a tak som dnes ráno k raňajkám pozerala na finále v streľbe, kým som pochopila, že ten ružový dym po výstrele znamená trafený terč, tak bol skoro záver závodu, ale tie posledné okamihy úspechu strelkyne Zuzany som si vychutnala spolu s rannou kávou!!!

…a tak sa mi práve v hlave točí a otvára dosť tém k Tokiu… Aténam… športom aj OH… a tak sa mi zdá, že si ešte niektoré témy nechám na ďalší traktát – traktáty:))

…a tak pridávam malý odkaz (nielen pre športovcov od Osha:)
…robte toľko chýb, koľko sa len dá, zapamätajte si len jedno: nerobte znovu rovnakú chybu… a porastiete

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
valutový cudzinec 
mimořádná linka Praha – Tokio 
Shigeru Umebayashi

… a tak sa s vami lúčim s prianím príjemných olympijských či iných športových zážitkov tohto leta… vždy vaša Sally_Lu*
p.s.1 – a ako prílohu pridávam jednu tohtoročnú dekupáž:))
p.s.2. – a tak dúfam, že okrem blahoželaniu Zuzane budem nabudúce pridať aj iné mená… hoci kľudne zablahoželám aj futbalistom z Pobrežia slonoviny:))

• 

…a tak som už mala v hlave skoro hotový traktát o BB a ZV… (pod BB nemyslím keksy ani puding rovnomennej značky…. ani známu sexi herečku, ktorá roky zachraňuje trpiace zvieratká)… myslím tým mesto Banská Bystrica, ktoré leží len 20km od rodného mého mesta…. vyskytujem sa tam dosť zriedka… nie je za tým, v mojom prípade, nejaká „klasická nevraživosť“ (verím, že len také „slovné naťahovačky“) medzi týmito mestami… (pravdupovediac hoci som sa narodila v pôrodnici vo Zvolene, za rodné mestečko považujem Zvolenskú Slatinu, možno aj preto tú „nevraživosť“ nemám v krvi… aj keď práve v detstve som v BB zažila nesmiernu – z pohľadu dieťaťa – traumu, a tá je možno niekde stále uložená… jednoducho: bola som tam asi ako trojročná v nemocnici – našťastie sa po pár dňoch ukázalo, že planý poplach… rodičia mi tam doniesli krásnu knižku, ktorú som si okamžite zamilovala… pri odchode, mi ju sestričky zabavili pod heslom, že „ z infekčného sa nič neodnáša“…. možno keby mi vysvetlili (zaklamali), že si ju chce prečítať ešte ďalších 100 detí… ale takto rezolútne to moje malé detské ego nechápalo a nezvládalo… ešte po rokoch som tú knižku rozmazane videla pred očami a pociťovala nenaplniteľnú túžbu po nej… ale dnes ju vidím už tak rozmazane, že ten názov naozaj neviem prečítať (len sa mi marí, že bola farebná a formát na výšku))) a do BB sa teda nehrniem)…

…a tak som bola nakoniec minulý týždeň v BB… celkom neplánovane… asi trikrát… a nebola to ani túžba po pomste ani po romantickom výlete… bola som na návšteve (v nemocnici… v tomto bode pridávam praktickú info: ak idete do nemocnice na návštevu mimo návštevných hodín odporúčam ležérne biele nohavice + biele tričko s nejakou modrastou potlačou a prípadne aj biele sandále a nenápadný účes a len tak nejakú minerálku do ruky… normálne to funguje, lekári vás začnú po chodbách zdraviť, lebo si nie sú istí, kto ste (zrejme nejaká nová zdravotná posila) …a upratovačky s kýblami sa vám vystúpia z cesty)… a tak, keď už som bola v BB a po návšteve, povedala som si cestou na vlak, že sa prejdem po centre mesta… a tak som sa pomalým krokom horúceho dňa  sunula k námestiu Hornou ulicou popred Vilu maliara Dominika Skuteckého… na plagáte pred ňou bolo napísané, že je novozrekonštruovaná a otvorená… a tak som si povedala, že tam niekedy zájdem (túto vetu si hovorievam na tomto mieste už roky rokúce)… a tak ma zrazu osvietilo: „kedy inokedy ak nie teraz?!“… a tak som zmenila smer cesty a navštívila túto oázu umenia a bola som nadšená… nadšená dielami aj samotným priestorom vily a súčasne rozosmutnená, keď som si čítala o osudoch jej obyvateľov počas vojny… a tak ďalší deň som  sa na rovnakej trase zastavila o kúsok ďalej –  v kostole Nanebovzatia Panny Márie v areáli mestského hradu na hornej strane námestia… vchádzala som do vnútra v momente, keď končila omša a zvuk organu sa hromovo rozliehal priestorom tak, že som mala pocit, že iluzívna maľba na strope vyletí to neba…splynie s ním… a mňa to tým otvorom vycucne niekam do stratosféry –  úžasné… nadpozemské!!!…po posledných tónoch sa pomaly začali zhášať lustre v interiéri a západnou vitrážou kaplnky prenikalo pestrofarebné slnečné svetlo presne na oltár od Majstra Pavla z Levoče… bola som tak unesená, že ma skoro v kostole zamkli, ale podarilo sa mi nakoniec nájsť posledný otvorený východ práve včas tak, že som ešte stihla v galérii naproti výstavu fotografií Jána Viazaničku z dediniek z „bystrickej strany“ Podpoľania – vo veľmi sviežej inštalácii… a tak som sa osviežená opäť vracala do Zvolena…

… …a tak som už mala v hlave skoro hotový traktát o BB a ZV, keď som sa v nedeľu večer (18. 7.) stretla v rodnom Zvolene s niekoľkými spolužiakmi „na pive“… vyliezli sme po zotmení a po náhlom impulze na vyhliadkovú terasu s barom nad námestím… a tak  trochu sme ešte mohli vidieť štvrté premietanie cestovateľského festivalu priamo „v obývačke pri kostole sv. Alžbety“ – Himaláje na plátne pod nami, ale hlavne hory okolo… Pustý hrad jemne do fialova nasvietený svetlami osobnej stanice, hmlu valiacu sa od priehrady a druhú oproti od Bienskej doliny… bolo v tom niečo povznášajúce (mesto v kotline a nad ním hviezdy)… spolužiaci ma išli potom odprevadiť popred divadlo… na zemi tabuľky s menami osobností… medzi inými aj ML… prešli sme nevšímavo okolo… bavili sme sa o starých fotografiách mesta na pútačoch (na jednej z nich boli na námestí palmy!)… až na druhý deň som si tú tabuľku naozaj všimla… na zemi vedľa nej ležali kvety.. niekoľko kytičiek, jedna s čiernou stužkou… Milan Lasica, narodený vo Zvolene v roku 1940… odišiel… verím, že bol okamžite vzatý na nejakú nebeskú scénu, pódium alebo aspoň do štúdia N… od nedele bolo o ňom popísané mnoho a verím, že ešte aj mnoho bude… veď o kom inom?… keď som sa túto správu dozvedela, spomenula som si ako som ho občas vídavala v uliciach bratislavského starého mesta… ale hlavne na jeho texty – knihu i album „Bolo nás jedenásť“… na jeho filmové role (náhodne vyberám) – „Sladké hry minulého leta„, „Utekajme už ide„,  „Srdečný pozdrav zo zemegule,“ „Výchova dívek v Čechách„… jeho glosovanie aktuálnych tém, rozhlasové relácie… nedá sa to matematicky vyčísliť ani slovami presne pomenovať… a tak som si spomenula na jednu jeho hlášku z jedného z rozhovorov z posledných rokov (nie som si istá, možno mierne parafrázujem): „O mne sa už nebude dať povedať, že som v mojom veku umrel predčasne…“ (vtedy som sa musela usmiať – „typický Lasica – aké trefné!“) – ale dnes, pár dní po Vašom odchode hovorím: „verte mi, pán Lasica, že sa to o Vás povedať dá… pre našu kultúru… pre našu spoločnosť…. vďaka Vám, že ostávate súčasťou nášho sveta!“

…a tak, keď v utorok ráno na rádiu Devín púšťala Z.G. ukážky z rozhovoru s ním, v ktorých sa zmienil o tom, že vo Zvolene s Hot Serenaders koncertovali aj 2x a v BB ešte aj v kostole… nesmierne ma zamrzelo, že som to vystúpenie nevidela naživo… a ani už neuvidím.. že som si v správnom čase nepovedala: „Kedy inokedy ak nie teraz?“

… Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš a potom zahoď všetky do studne. 
A rovno z prvej várky skús život bez pretvárky a uvidíš, či z Teba ubudne. M.L.

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

Sága rodu… 

Ja som optimista 

…a tak  sa s vami dnes lúčim s prianím pokojného leta… vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – a len tak na okraj – najprv vznikol Zvolen a potom BB ako = „Nový Zvolen“J)

p.s.2- pridávam kvet pre ML

…a tak sa minulý víkend pozornosť priaznivcov športu prudko fokusovala na Anglicko…

…a tak som si spomenula ako sme sa v takomto období cca pred šiestimi rokmi vyskytovali v Londýne… (ako som už minule písala, Londýn by vydal na niekoľko traktátov, takže aj po napísaní toho dnešného si ešte nechávam rezervu na budúce)))… a tak som si spomenula na ten nie dlhý pobyt… zdanlivo dlhší pestrosťou anglického počasia a programu… hneď prvý deň sme sa vydali na plavbu po Temži… od London Eye s výhľadom na Big Ben popod Tower Bridge pomaly výletne k „nultému poludníku“ do Greenwich a naspäť…(ak by ste sa niekedy na túto plavbu chystali, tak odporúčam zvoliť len „jednosmerku“ –  buď tam alebo naspäť (nie žeby nebolo zaujímavé pozorovať rieku a hlavne vinúce sa brehy a na nich domy – architektúru, panorámu, siluetu a spolucestujúcich výletnej lode – aj na spiatočnej ceste!!!)… jednosmerka má hneď niekoľko dôvodov – v prvom rade spiatočnou cestou metrom ušetríte čas na nejakú inú Londýnsku zaujímavosť(galériu, obchody, parky…)… ale hlavne: ako som sa na druhý deň dozvedela aj presvedčila, londýnske počasie sa nemení len zo dňa na deň, ale aj z hodiny na hodinu… ale! –  v deň plavby nastala výnimka – slnko svietilo ako na Jadrane od rána do večera, na druhý deň som mala tvár ako zrelú paradajku! – koho by napadlo brať si do Londýna opaľovací krém?:)… a tak naopak posledný deň pobytu poprchávalo a miestami priam pršalo takmer celý deň… to však nebránilo obyvateľom a návštevníkom pred barmi a v baroch, puboch aj na iných miestach mesta sledovať finále Wimbledonu… v každom podniku na trase našej prechádzky popri Temži lietala loptička cez sieť a odrážala sa od trávnatého povrchu… a tak, keď som v minulých dňoch sledovala v TV jeden zo zápasov náhle ukázali vo vtáčom pohľade naraz asi desať kurtov – vyzerali skoro ako nejaké rybníky – len nasadiť malé rybky… ale z českých rybníkov sa tento rok ujali naozaj veľmi schopné rybičky – hráčky… veľmi usilovne plávali až k záveru turnaja, ale napokon si museli zaspievať: „Wimbledon příští vyhrajem snad!“ – a to vôbec nemyslím ironicky, dopriala by som im to už aj tento rok… a tak pár hodín potom ako si v nedeľu srbský tenista hravo poradil s talianskym protivníkom, anglickí fanúšikovia ďalšieho športu na tráve zelenej s väčšou loptou a s 2x 11 hráčmi si robili veľké nádeje na víťazstvo vo Wembley… a tak úvodné nabudenie po prvom góle domácich a vyrovnanie Talianov v druhom polčase vytváralo celkom slušné napätie a tváre fanúšikov s namaľovanými vlajkami na lícach na oboch stranách postupne meraveli a niektorí aj obžúvali svoje vlajky a usmiali sa len vtedy, keď na ne náhodne zaostrila kamera v priamom prenose… a tak po penaltách to vyzeralo, že sa Anglicko opäť stáva súčasťou Rímskej ríše, aj keď vlastne v takomto prípade by sa hypoteticky mohli tešiť všetci… veď Rimania boli v Londýne varení pečení cca 400 rokov: ))

…a tak som si myslela, že tento športom nabitý deň budem počas mojej návštevy v rodnom meste sledovať s otcom a budeme komentovať dianie na zelených povrchoch Wimbledonu a Wembley… no ale človek mieni a život mení… otec strávil nedeľný večer pod dohľadom nemocničného personálu na „jis-ke“ a namiesto televízora mal na stene oproti posteli nástenné hodiny, na ktorých neomylná sekundovka krúžila v pravidelnosti jej vlastnej po ciferníku (uvažovala som počas popoludňajšej návštevy, že ich dám sestričkám zvesiť…)… a tak nakoniec švagor posielal otcovi komentáre k zápasu formou sms, aby si ho aspoň takto užil a my sme ten futbal sledovali s mamou (ale skoro celý druhý polčas sme si prepli na nejaký film a tesne pred penaltami som zaspala a keď som sa zobudila, nezaostreným zrakom som videla 2:2, ale keď som zaostrila bolo to 1:1…a keď som zaostrila lepšie bolo už rozhodnuté: )))…. a tak odporúčam Angličanom, nech si nabudúce radšej pozvú na štadión nejakého talianskeho operného speváka a uzavrú mier s Ringom, Eltonom či Paulom…

…K prímorskej stepi si ťa odvediem,
na znak si ľahnem – kde som ja, kde zem
nespozná nik. Tak s hlinou zrastený
stanem sa knihou trávy na zemi.
Arsenij Tarkovskij – „Kniha trávy“ (fragment) /preklad T. Križka 1989

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

London… 

Pavarotti in London 

…a tak  sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného letovania… vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – pridávam autentické foto 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

…. a tak som sa cez víkend išla prejsť do lesa… keď som v úvode prekonala úsek vysušeného lesného chodníka s viditeľnými prasklinami, uvidela som koryto potôčika zasypané popadaným konármi – vyzeral úplne suchý…. ale keď som zastala v meandri a započúvala sa… začula som… niekde na dne žblnkotanie!…mala som fakt radosť!… veď je len začiatok leta!… veď čo je údolie  bez aspoň malého potôčika, stružky?… veď čo na tom, že o pár metrov ďalej sa tento milý potôčik „zakanalizuje“ a nevedno kde vlieva do Dunaja… 
… a tak som sa dva dni na to ocitla na pracovnom stretnutí pri Dunaji…. z úzkeho okruhu sa vyvinul celkom veľký „okrúhly stôl“ a miesto nejakej ľahkej hodinky to boli hutné takmer tri hodiny… a tak, sme sedeli len pár (desiatok) metrov od rieky… bolo teplo (od vody v tom čase – skoro popoludní –  nevanul nijaký chladivý vánok)… a tak sme si predstavovali, ako by bolo fajn, keby boli opäť na Dunaji pontónové kúpaliská alebo aspoň Lido pláž… rieka mestom len tak preletí… pár výletných lodí za deň, sem tam nejaký remorkér a inak nič, ani ten Propeler… obrovská masa valiacej sa vody a človek sa potí na brehu… ako keď ste smädný a z hydrantu vedľa sa valí prúd, z ktorého sa nedá napiť…. a tak som si spomenula, že som sa v Dunaji kúpala len raz – pri Devíne (v žiadnom prípade nie na sútoku s Moravou – tam by som to neodporúčala:)… a tak som si spomenula na rozprávanie, ako sa bratislavské alebo aj prešporské deti v lete zabávali tým, že v podhradí naskákali na pneumatikách (prešporské možno bez tých pneumatík:) do vody a pár sto metrov nižšie sa vyloďovali na druhom brehu na Lide (niekedy vraj aj preto, aby nemuseli platiť vstupné:))… a tak dúfam, že sa nájde nejaký spôsob, ako dostať opäť vodu na breh Dunaja (a to teraz nemyslím na povodne!!!)… tak, aby sme si mohli v nej zaplávať, alebo sa aspoň „začvachtať“ v horúcich letných dňoch)… a tak pri pohľade do kalendára pripomínam, že 11.7. je „Deň kúpania v riekach“! – ak sa vám podarí do nejakej vliezť (nevypadnutím z lode alebo kajaku:) – napíšte!
… a tak rieka… rieky… o riekach by sa dalo napísať niekoľko traktátov (minimálne toľko, koľko je riek)… aj o samotnom Dunaji (roky sa chystám do Passau…a samozrejme odtiaľ loďou aspoň do Viedne…)… a ďalej po toku… a tak som si spomenula ako som raz ležala v nemocnici (3 dni infuziek – nič vážne)… a tak som sa tam zoznámila s veľmi čipernou paňou v dôchodkovom veku (kým ja „mladica“ som sa tam po troch dňoch cítila ako zúfalý stroskotanec… ona ako pravá dáma si ráno prezliekala nočné pyžamo za denné, načesala si vlasy a s úsmevom na tvári očakávala nejaké to vyšetrenie v rámci jej repertoáru chronických chorôb)… a tak ma v jedno nudné popoludnie prekvapila svojim rozprávaním ako boli na kajaku so svojim manželom  na plavbe z Bratislavy do Belehradu… v momente ma prebrala z apatie:))… a tak som si spomenula na Kusturicov film „Čierna mačka, biely kocúr“ (Dunaj je v ňom úchvatný)… keď som tento film videla prvýkrát v kine, v jednom momente som sa tak smiala, že som sa skoro skĺzla po sklápaciu sedačku v kine:))… a tak konštatujem, že sa samozrejme nedá naň pozerať každý deň, ale veď na ktorý film sa dá?… ale poroty v Cannes sa nik pýtať nebude (kto je profesionál, ten sa zrejme nejakou náladou a rozpoložením nemôže dať ovplyvniť… hlavne, keď sa na ďalší ročník tak čakalo…)… a tak ako rieka dotečie do mora, tak dobrý film dotečie Cannes – na filmový festival… a tak sa tam bude opäť premietať československý film „Až přijde kocour“ – v zreštaurovanej verzii…. a na premietaní sa zúčastní aj Milka Vášáryová ako predstaviteľka hlavnej ženskej postavy… a možno zoženú aj nejakého kocúra, verím, že v uličkách prímorského mesta sa ich poflakuje dosť:))… a na jeseň snáď na tom benátskom Lide príde ďalšia várka filmov…

Panta rhei…
a Kratylos vraj Herakleita kritizoval za výrok, že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky… totiž usudzoval, že to nie je možné ani raz!

…a tak ak ste náhodou pondelok –  tento týždeň –  preflákli  „Deň objatia zadarmo“, prípadne aj v utorok „Deň bozku“… tak si to ešte v stredu môžete indivindi vynahradiť v rámci „Dňa čokolády“:)))

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Rieka 
Moon river 
Řeka lásky 

… a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného letného osvieženia do tropických dní, či už v rieke, mori, bazéne alebo tancom v daždi:))vždy vaša Sally_Lu* 

p.s. 1 – a ako ilustráciu pridávam čerstvú dekupáž – prepáčte, nie s kocúrom ale so psom:))
p.s. 2 – a všetko najlepšie všetkým meninovým i narodeninovým oslávencom a oslávenkyniam tohto týždňa!
p.s. 3 – a v sobotu bude nov a lunárny kalendár odkazuje: „Nikdy nie je neskoro začať znovu!“:)

• 

…a tak sa v týchto dňoch rok láme na polovicu… máme polovicu dní roka za sebou =183… a polovicu =183 pred sebou…
…a tak sa vtieravo vtiera známe optimisticko-pesimistické: „je nádoba spolovice plná či prázdna?„…. a tak verím, že nastávajúce prázdniny budú pre deti plné zážitkov a tým sa ten ubúdajúci počet dní v roku vykompenzuje:)
…a tak niečo k tohto-týždňovým oslávencom: Petrom, Pavlom a Petrám… kto nepozná nikoho s takýmto menom, nech sa mi seriózne prihlási… navigujem vás aspoň na istého Petra N…. s ním iste nikdy nezostárnete:))…. a tak som si spomenula na koncert – cca v takomto letnom čase na štadióne medzi Karlovkou a Dúbravkou – ale to bol iný Peter – konkrétne Gabriel:))— ak si dobre pamätám, tak si len tak odskočil v rámci koncertovania vo Viedni a boli sme dosť smutní, že napriek búrlivému potlesku nepridal žiaden prídavok… zrejme sa bál, že ho nepustia naspäť cez hranice (hoci železná opona už bola v tom čase zlikvidovaná:)))

… a tak som si vdojak nevdojak spomenula aj na architektúru… len tak letno – letmo Chrám sv. Petra v Ríme… a tak som si uvedomila, že ak je Vatikán v Taliansku štátom v štáte, tak bazilika je mestom v meste… ten vnútorný priestor je tak obrovský, že Berniniho baldachýn s cca 30-metrovými stĺpmi (cca výška 10-podlažného domu – to si budem musieť ísť niekedy zmerať! – keď som tam bola prvýkrát bola som jednoducho unesená a na meranie som nemala pomyslenie… ale aj preto, lebo môjho spoločníka v krátkych nohaviciach do chrámu nevpustili… a druhýkrát tam bolo toľko turistov, že až…) pôsobí napriek kolosálnej mierke prívetivo a to nehovorím o kolonáde v predpolí chrámu, ktorá vás víta ako otvorená náruč… a Katedrála sv. Pavla v Londýne?… z vonka takmer rovnako veľkolepá ako bazilika v Ríme, z vnútra však pocitovo „civilnejšia“- menej zdobná (alebo si to len menej pamätám:)…. ale napríklad cca na polceste – konkrétne v Brne je spoločná Katedrála sv. Petra a Pavla (tzv. Petrov)…. svieti nad mestom ako maják…. ktovie, čo si o tom myslia sv. Peter a sv. Pavol (sám bol výrobcom stanov!)… a čo Petra?… a tak sa musím priznať, že som na rozdiel od Brna, Londýna  a Ríma – Jordánsku Petru zatiaľ nenavštívila…. dostala som sa len po Ierapetru – na ostrove Kréta… ale odtiaľ si nepamätám chrámové lode – len lode na mori:))
 … a tak samotný Londýn by vydal na niekoľko samostatných traktátov… k nemu sa aj v tom dnešnom na chvíľu vrátim… a tak konštatujem, že na mieste kde dnes stojí katedrála s stával v staroveku megalit a neskôr chrám zasvätený bohyni Diane… a tak sa v júli pred 40-rokmi v Katedrále Sv. Pavla vydávala Diana za princa Charlesa…. a mimochodom 1. júla svieti v SK kalendári meno Diana a spomínaná nositeľka tohto mena by mala práve teraz 60 rokov!… a tak si ešte v rýchlosti spomínam na výklady obchodov so suvenírmi  (medzi iným aj s postavičkami členov kráľovskej rodiny mávajúcimi ručičkami či hlavičkami) v Notting Hill… a tiež rovnomenný film s Hughom Grantom (len o pol roka starším ako Lady D.)…a tak dopĺňam, že sa o šesť rokov neskôr v tento deň narodila aj Pamela A. (v Britskej Columbii pri narodení rozdávali v tento deň celkom iný sofrware i hardware.. a čo nerozdali to dodali plastickí chirurgovia:).. a pred 122 rokmi prišiel na tento svet aj nezabudnuteľný profesor z „Cesty do hlbín študentovej duše“ – Jindřich Plachta… 

… a tak ak sa vám toto leto nepodarí dostať sa do Londýna, Ríma, či do Napoli ... dajte si nejaké napolitánky, pôlky (egreše) a polovičné plavky (dámy:))… a vyberte sa niekam kde si môžete pod stromom (pomeditovať, zdriemnuť) alebo zahrať karty –  prípadne v nejakom bazéne vodné pólo:)) – hlavne aby veselo v lete bolo!… a to všetko pod heslom:

„Známkou duchovnej vyspelosti je vedomie vlastnej lenivosti.“ /M.Scott Peck

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
Peter G. – Steam 
Peter B. – 5 tribute to Folksong 
Peter N. – So mnou nikdy nezostárneš 

… a tak s prianím príjemného letovania a nabratia nových síl pre druhú polku roka… a pre žiakov a študentov pre prvý polrok nového školského roka… sa dnes s vami lúči vždy vaša Sally Lu*

p.s. 1 – polka roka by si zaslúžila niečo od Pollocka, ale namiesto neho pridávam pár čerstých dekupáží:))  
p.s. 2 – a všetkým, ktorí majú v tieto dni sviatok – všetko najlepšie!!!:))

• 

…a tak, kto v sobotu pozeral priamy prenos alebo záznam stretnutia Nemecko – Portugalsko… mohol si povedať: „Na já – na!“… aj keď ešte nebolo „na Jána:))“…a tak ešte neboli ani svätojánske ohne a vatry a horúčava taká, že ledva som pozliepala písmenká tohto traktátu… a to už nehovorím ani o myšlienkach, ktoré sa posledné dni točia len okolo vody (piť i ponoriť sa do nej…. jednoducho schladiť sa ako sa len dá:))… a tak som zistila, že hoci v našich končinách je skôr známa tradícia svätojánskych ohňov … inde – napríklad: v Nórsku, Švajčiarsku, Taliansku i Nemecku bolo zvykom sa na svätojánske noci kúpať… správa Petrancu (1333) z Kolýna nad Rýnom znie: „na sviatok Jána Krstiteľa mnoho krásne zdobených žien držalo svoje belostné ruky vo vode a odriekalo nezrozumiteľné formulky, aby odvrátilo všetko nešťastie v nastávajúcom roku…“…podľa ľudových tradícií mal kúpeľ v túto noc 9-násobnú silu uzdravenia a pomáhala proti všetkým chorobám a neduhom!!!
… a tak bude tento traktát zrejme kvôli horúčavám celkom krátky… hoci keby som sa pustila do opisu rôznych Jánov… známych či neznámych… to by sa celkom rýchlo objem slov naplnil (ale Jánov prenechávam našej hudobnej redaktorke:))

… na ôsmy deň mu chceli dať meno Zachariáš, po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik tak nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a on napísal: „Ján sa bude volať.“  A všetci sa divili. V tom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil… Lk 1, 57-64 (cit.)

… a tak okrem slnovratu, splnu a sviatku všetkých Jánov, Jankov, Janíčkov, Jendov, Honzov, Hansov a Johnov (všetko najlepšie:))… pridávam ešte pár zaujímavostí tohto týždňa:… jeden z lunárnych kalendárov hovorí, že 21. júna je okrem prvého letného dňa (a narodením šéfa) aj  Deň kvetov, hudby, jógy… ale aj Deň trpaslíkov!!! a tričiek!!! ale to ešte stále nie je nič oproti 22. júnu, keď je „Deň bez nohavičiek!“ – ak ste náhodou nevedeli:)) … mimochodom, niektoré „Dni…“ sú všeobecne známe a niektoré mi pripadajú tak, že sa tvorcovia kalendára nechali trochu uniesť, aby to nebolo nudné a každý rok rovnaké…. ale potom som hodila heslo do útrob netu a dozvedela sa, že tento „Deň…“ neobsahuje len mnou používaný kalendár… a že teda nebol vymyslený pred rokom, ale vraj niekedy v polovici 80-tych rokov minulého storočia s tým, že existuje časť populácie, ktorá s obľubou nepoužíva spodné prádlo a leto je na to najvhodnejší čas… a tak v čase horúčav, on-line porád a „domácich kancelárií“… žiaden problém!!!!… ortodoxnejší sú určite v tomto ešte slobodnejší:))…. a tak verím, že ak ste si nestihli uctiť tento deň, tak to bude pre vás inšpiratívne pre iné dni leta:))… a tak pokračujem, že 25. júna je deň námorníkov a 27. deň rybárstva… no ono to leto fakt ťahá k vode… 

… a tak sa s teplom a aktuálnym rozpúšťaním tvrdých opatrení aktivuje kultúra a ponúka možnosti exteriérových (aj interiérových) zážitkov… a tak som sa včera večer ocitla na skvelom večeri na „Tyršáku“ pri Dunaji a mohla som si vypočuť Muzičku aj ďalších hudobníkov –  hlavne speváčky a dokonca uvidieť aj svätojánske tance náhodných návštevníkov koncertu za svitu Luny, fakieľ a svetiel Starého mosta – a to všetko v rámci festivalu tRadovanie, ktorý pokračuje aj v ďalších dňoch… a ak by ste mali chuť v sobotu – SND pripravuje koncert pred „novým SND“   a keby ste boli práve vo Francúzsku, tak sa môžete ísť pozrieť aj na festival komiksu do Angouleme…

…a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:

MUZIČKA… v MHD, keď sa v nej dalo spievať a tancovať:))) 
Jan Hammer a …šialene smutná princezná… 
Ján Ambróz
Jan P. Muchow 

…. a tak sa s vami dnes lúčim s prianím príjemného slnovratovania v klimatizovaných miestnostiach, pri vode, v tieni domov či stromov a keď to naozaj niekto obľubuje – aj v žiare slnka…. KRÁSNE LETO, radosť zo života a pevné zdravie!!! ….vždy vaša Sally_Lu*

p.s. 1 – pridávam ilustračné ale celkom čerstvé foto – západ slnka 21.6. – nie nad bazénom ale nad výťahovou šachtou paneláku oproti:))
p.s. 2 – a ďalšie čerstvé foto zo „svätojánskej noci na Tyršáku“ –  na Tyršovom nábreží v Ba
p.s. 3 – a schladiť môže aj nejaký zápas na Eure (napríklad ten včerajší… :))

• 

• 

• 

… a tak som sa včera po polroku vracala vlakom z rodného mesta do mesta hlavného… a tak som si v hlave rozpisovala tento traktát… totiž téma sa mi podsunula celkom spontánne a to som ešte netušila, že má narodeniny herečka Helen Hunt, ktorá si napríklad s Jackom Nicholsonom herecky zakoncertovala vo filme „Tak dobre ako sa len dá“… kde on bol (minimálne prvé 2/3 filmu) stelesnením „antisuseda“ (aj keď mi je jasné, že sa v realite sa vyskytujú aj omnoho otrlejšie exempláre…)… a tak práve susedstvo a SUSEDIA…(zvláštne slovo: su-sed…. akoby mali vedľa seba sedieť… na priedomí?:))))))
… a tak sa najskôr vrátim k víkendu, aby som sa neskôr mohla vrátiť k dnešnému dňu… a tak som si cez víkend v záhradách a uliciach v okolí domu rodičov uvedomila…. všetci ma pristavujú, pýtajú sa ako sa mám, vlievajú do rozhovorov zážitky od momentu, keď sme sa nevideli, ukazujú jazvy, hovoria kto sa ako mal… koho v nemocnici zachránili a koho… a ja automaticky robím to isté a viem, že keď ich požiadam o pomoc, tak budú ochotní, veď sa roky poznáme… rodičia, deti, starí rodičia (priznám sa, že tie deti, čo sa narodili minulý rok som nestihla pozrieť…)… a tak som tento jav podrobila podrobnejšiemu skúmaniu… sťahovala som sa dosť často na to, aby som mohla zhrnúť svoje skúsenosti-neskúsenosti… a tak som si tak trochu štatisticky zaškatuľkovala nasledovne: susedia v rodinných domoch (pokiaľ ich neoddeľujú dvoj a viacmetrové ploty))) sa poznajú tak, že to môže byť až nepríjemné nazeranie do polievky, ale ak dokážu udržať istú zdvorilosť (t.j., ak nechovajú tucet ošípaných meter od spoločného plota alebo si z dvora na dvor neprehadzujú nevyžiadané predmety – ako napríklad v jednom z filmov „Slunce, seno…“:))… môžu sa vytvoriť priateľstvá a podpora na roky rokúce….
a tak som si uvedomila, že úplne iné skúsenosti mám s bývaním v bytových domoch, kde podľa mojej skúsenosti nastáva priam priama úmera medzi počtom výťahov a kontaktami medzi obyvateľmi (čím vyšší dom – tým viac výťahov – tým menej kontaktov)…a tak čím menej podlaží… resp. ak v dome nie je výťah… minimálne sa na spoločných chodbách a schodištiach človek môže pozdraviť s nejakými obyvateľmi turistikujúcimi po rovnakých vertikálnych cestách:))… a tak som si spomenula ako mi suseda Celestína raz v takomto dome dosť nezdvorilo vynadala, že „čo sme to v noci robili!!!???“ – a pri tom som mala na návšteve priateľov a len sme sa cca o desiatej večer náramne smiali na nejakom filme… a tak som si spomenula aj na iných susedov v tomto dome, s ktorými sme nadviazali priam komunitné vzťahy a navštevovali sme sa… a tak, keď som sa presťahovala som domu s dvoma výťahmi ledva som sa zdravila s pár susedmi vo vchode a roky som si nebola istá, kto tam naozaj býva a kto ide na návštevu – výnimku tvoril sused zhora, ktorý ma dvakrát vytopil a susedia podo mnou, ktorých som síce vytopila, len raz, ale poriadne… no ale ani to ma neprimälo potykať si s nimi (ani ich so mnou:))… a tak som si uvedomila, že teraz už pár rokov bývam v ďalšom dome  a to len s jedným výťahom… pred rokom som o takomto čase stretla susedu s kočíkom (počas prvej vlny pandémie… ani som nevedela, že je tehotná…)… a tiež mi docvaklo, že si tykám len s jedným susedom v dome – s tým, ktorý raz v nejakom alkoholovom opare a rozmare, takmer na mňa spadol vo výťahu… a aby sme situáciu odľahčili, tak sme si potykali… a tak sa pomaly ale iste dostávam k dnešnému dňu… a tak som sa dnes vracala z obchodu a oproti vchádzala do vchodu suseda s troma psami… väčšinou im nechám pre seba celý výťah a počkám si, ale dnes mi ponúkla, že sa zmestím a tak som gesto prijala a navrhla som spontánne (alebo pod vplyvom tohto traktátu:)) tykanie… za tých pár poschodí vo výťahu som sa následne dozvedela jej životný príbeh… a to do dnešného dňa na mňa pôsobila „extra cool odmerane a nekomunikatívne“…

„Dobré ploty robia dobrých susedov.“ R. L. Frost
„Dobrý sused – najlepšia ohrada.“ (SK príslovie :))
„S vlastnými myšlienkami môže naše srdce besedovať ako s dobrými susedmi svojich citov.“ Egid z Assisi

… a tak som dnes dostala mail z Poľska… susednej krajiny (aby sme boli stále v téme:)… že, čo sme im to v tom zápase v pondelok „na Eure“ vyviedli???… a tak som si na druhý deň pozrela ako naši južní susedia – Maďari – bojujú so západnými susedmi Španielska… ale pokiaľ je to len hra… „a ten míč kulatý…“:))

… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:
… zelená je tráva…  
...po schodoch… 
…LIO…
 
…a tak sa dnes s vami lúčim s prianím dobrých susedov (alebo aspoň takých, ktorých nie je počuť – cez stenu:)) vždy vaša Sally_Lu*

p.s.1 – pridávam jednu lampu v ostrom slnku + vlak
p.s.2 – a 17.6. je deň jablkovej štrúdle – ak by ste sa chceli s nejakými susedmi spriateliť…:))
p.s.3 – a 20.6. bude Deň otcov – všetko najlepšie!

• 

•