…a tak sme sa ocitli v polovici deviateho…. /pozor! nie 9,5 ((týždňa:)))… a od začiatku pandémie v našich končinách je len 8…mesiacov)… ale teraz je naozaj 9. mesiac! = november – podľa pôvodného rímskeho kalendára deviaty mesiac v roku (začínalo sa na jar marcom, február na konci len vyrovnával celkový počet dní v roku…) názov NOVEMBER vychádza z číslovky NOVEM = 9 …a tak český listopad… no to je úplne jasné = žiadna číslovka, žiadne cudzie slová, obraz padajúceho lístia – aj malé decko pochopí:))) …a tak škorpiónske obdobie kulminuje… …a tak netuším kto a čo sa na konci tohto deviateho mesiaca narodí… ale dnes – 14. novembra – majú (okrem jedného bývalého kolegu… nemyslím „bývalého“… kolegu, ktorý má narodeniny 17.11…. to je úplne iný dátum a iná história)))) …a tak majú dnes narodeniny alebo „by mali“: Princ Charles, Claude Monet, Johan Hummel, Stefano Gabana a…… Astrid Lindgren…a tak sa musím pri Astrid zastaviť – kto nepozná Pipi dlhú pančuchu, nech sa ani nehlási!!!:))) …a tak som práve chcela poslať link na jeden festival… ale nekoná sa… ale posielam iný, ktorý práve virtuálne prebieha a v nedeľu popoludní by mala byť prezentovaná architektúra Prahy
… a naša hudobná redaktorka dnes vyberá: Pipi JNH/skladba má cca 1/2hod))) ružová hmla
z tmy novembrového podvečera vás srdečne pozdravuje/m)))))h vždy vaša Sally Lu* p.s. – pripájam pár nových dekupážíp.s. – staršie traktáty
…a tak som sa pred x-rokmi o takomto čase ocitla v Toskánsku, pred X-z rokmi v Ľubľane…ale pred X-y rokmi aj v Barcelone… …a tak, nebudem zavádzať, že som tam bola pred pár dňami… ale áno bola, fakt, verte mi – vo sne (viem, že 2x opakovaný fór nie je fór, ale naozaj sa mi snívalo o Barcelone)… ale pekne po poriadku… išla som smerom na východ od bytu mojich priateľov, kde som bývala (aj v skutočnosti pred X-y rokmi a ešte raz by som sa im za ich pohostinnosť chcela poďakovať!… mimochodom vtedy to bolo po zhliadnutí Almodovarovho filmu ))… a tak som prešla cez Ramblu a pomaly som sa blížila k bazilike Santa Maria del Mar, v ktorej sa námorníci pred odchodom na more modlili…. ale nedošla som až k nej a niečo ma nútilo odbočiť do uličiek smerom na sever a… a potom som sa naozaj zobudila a….keď som si trasu prechádzky opäť premieta v hlave a naklikla som si mapu Barcelony a… a zistila som, že som sa zobudila tesne pred „Museu Picasso de Barcelona“… no jasné!!! – Picasso!!!… (jeho rodný dom je v Malage)… nakoniec som nebola v jeho múzeu ani v jednom z týchto miest, ale veľmi jasne si vybavujem jeho skvelú výstavu v centre Viedne… podľa plagátu „klasický Picasso“, ale na mieste som zistila, že… obrazy mali rozmer snáď 2x3metre – boli obrovské a úžasné, fakt mi padla sánka a nevedela som sa od nich odtrhnúť, naopak, mala som chuť vojsť do plátna (myšlienka namaľovať niečo tak úchvatné mi nenapadla:)))… ešte dlho po tejto výstave sa mi posmieval jeden známy, že mám stále Picassa na malej fotke nad pracovným stolom… ležérna fotka PP na hojdacom kresle vystrihnutá z nejakých galerijných novín… s tým známym už v kontakte nie som, ale PP sa ta mňa z fotky usmieva stále a keď sa na neho pozriem usmievam sa tiež… pred x-rokmi mali v SNG v knižnici filmi o umelcoch – maliaroch… jedným z nich bol aj Pablo a tak som mala možnosť si jeho živelnú maľbu vychutnať takmer „v priamom prenose“ – maľoval na veľkú sklenú tabuľu a kamera ho snímala spoza skla – načrtol jeden motív, rozmaľoval ho do dokonalosti a v zápätí ho celkom inou farbou priviedol k zmaru a postupne k niečomu celkom inému, v konečnom dôsleddku tiež geniálnemu a tak to pokračovalo v kruhoch niekoľkokrát… jednoducho Picasso ako prírodný živel = škorpión!!!
škorpiónsky vás zdraví vždy vaša Sally_Lu* p.s. – nezohnala som žiadne picassovské servítk, uznajte, nedá sa do Viedne,,, ani len do Trenčína… ak by ste nejaké mali, rozhodne mi pošlite:))p.2: staršie traktáty si môžte pozrieť na:https://www.luholikova.sk/blog/
…a tak som vám chcela poslať celkom iný traktát, ktorý už mám rozpísaný dva týždne, ale… ale nedá sa… keď sa v jeden deň… deň tesne pred „dušičkami“ človek dozvie, že pred dvoma týždňami mama jednej priateľky a pred dvomi dňami otec ďalšej… (nie nestali sa manželmi alebo milencami)… nie, nepoznali sa, aj keď by sa za istých okolností aj spoznať mohli… nie, odišli…. na večnosť… každý sám a každý v inej slovenskej nemocnici… (a aby som bola „in“, ich diagnózy nemali nič spoločné s aktuálnou obávanou…)…a tak som sa v jedno popoludnie dozvedela ako sa uzavreli kapitoly ich životov… poznala som ich (nie nejak extra osobne), ale keď som ich stretla na ulici prehodila som s nimi pár slov… poznala som fragmenty ich životov (z rozprávania iných), generačný rozdiel mi nedával možnosť sa pri letmých stretnutiach dostávať do hĺbky tém… ale aj z toho mála, čo sme si povedali bola vždy zrejmá húževnatosť, s ktorou napĺňali svoj osud… a tak som si nevdojak spomenula na starú mamu, ktorá odišla presne pred dvadsiatimi rokmi, ako sa povie na dedine: „v požehnanom veku“ 94 rokov… áno, pani Vilma v jej veku ešte čulo kominkovala a robila horoskopy a hoci boli rovnaký ročník, žila ešte osem rokov dlhšie .. ale statá mama bola stará mama… a nik iný mi nerozprával rozprávku o Martinkovi Klingáčovi… a nik iný nevaril tak úžasné pirohy so slivkovým lekvárom a maslovou strúhankou (a na vrchu poriadne pocukrované práškovým cukrom)… a nik iný tak od srdca nenadával starému otcovi, keď na papučiach doniesol z dvora do chodby nejaký ten slepačinec… a keď odchádzala hovorila po nemecky niečo o Kremnici, kde sa narodila a prežila svoju mladosť .. nechali sme ju v izbe a išli oberať na záhradu jablká, keď sme prišli k bráničke záhrady, zistili sme, že sme zabudli kľúče doma… rozmýšľali sme, či preliezť plot… v tom zazvonil telefón: „Vráťte sa, omama odišla…“… a tak sme sa vrátili… a tak sa stará mama v ten deň – prvý a poslednýkrát viezla v bielom predĺženom mercedese… dožila sa toľko rokov, že už nejazdili čierne koče ťahané koňmi – všetko vyzdobené smútočnými stuhami, ako si to pamätám z detstva u nich na dedine… po pohrebe ma niekoľko dní v noci premkýnal strach, či jej tam nebude zima a či bude mať jabĺčka, ktoré každý boží deň popoludní čistila malým zeleným nožíkom… a potom, po čase, som mala sen a v tom sne omama vyzerala ďaleko lepšie ako si ju pamätám, bola spokojná a hľadala niekoho s kým by si zahrala karty (najradšej hrala „lórum“ so sedmovými kartami)))…….a tak som si spomenula, že niekde mám odložený pozývací list cca z roku 1925, na základe ktorého si chceli našu omamu adoptovať bezdetní príbuzní z Ameriky (myslím, že z New Jersey) ... a tak som vám teraz mohla písať celkom iný traktát po anglicky… ale, keby bola chcela ísť do Ameriky… to by bol naozaj celkom iný príbeh)))
..a naša hudobná redaktorka dnes vyberá:dead can dance japonský duch v priestore HAMmEl s prianím pokoja a svetla v duši vždy vaša Sally_Lu* p.s. dnes miesto dekupáží pridávam tohtotýždňové foto… a hlavne „dúhu nad klinikou infektológie“ z dnešného rána:)) p.s.2 – staršie traktáty môžete nájsť na:https://www.luholikova.sk/blog/
…a tak tu máme „zimný čas“ – teda čas normálny stredoeurópsky, dal by sa napísať traktát na tému ako to na koho pôsobí a kto je za trvalý letný a kto za „zimný“ čas, ale to si ponechám na tému o pol roka: …a tak som včera nasadla do vlaku, aby som sa stihla včas vrátiť „do miesta trvalého pobytu“… seriózne som si vyberala spoj, ktorým podľa mojich skúseností by mohlo cestovať čo najmenej ľudí… na stanici som sa opýtala, či vôbec má niekto miestenku do 1. triedy a keď mi pani povedala, že nie, tak to bola jasná voľba!!!… a ako kráľovná som sa o pár minút neskôr ubytovala v prázdnom vagóne 1.tr.v kupé č.7…. s pocitom skvelého nápadu som sa kochala (nesnímajúc rúško z tváre) vo výhľade na jesenné hrdzavejúce hory Pohronia, keď mi zrazu vpadol do zorného poľa nápis: „Čas uteká, večnosť čaká!“ – bol to text nad vstupom do cmitera… myslím, že v obci Pitelová…. a potom obľúbené rybníky pred Žiarom a v zápätí sprievodca so správou: „Vlak má výluku, v Kozárovciach budete prestupovať na autobusy, ktoré vás tam budú čakať a prevezú vás do stanice Lok, kde prestúpite na opäť na vlak…“, neverila som vlastným ušiam a opýtala sa nepodstatnú otázku, od kedy do kedy je táto výluka… vraj od dnes do budúceho piatku, vrátane nedele… „AHA, paráda“, pomyslela som si a čochvíľa som vystupovala na stanici KOZArOVCE… neboli tam žiadne zvieratá ani čakajúce autobusy… z piatich vagónov vypadlo asi dvadsať cestujúcich a traja sprievodcovia a staničný rozhlas nám oznámil, že busy budú meškať asi 25 minút!!!…nuž ale, čo je to polhodina oproti večnosti!, pomyslela som si na slnkom zaliatom nespevnenom plácku pred neznámou stanicou, vytiahla som z tašky ešte teplú jablkovú štrúdľu a išla sa prejsť ďalej od ostatných cestujúcich v intraviláne okresu, v ktorom nemám žiaden pobyt…. nakoniec prišli štyri autobusy, prezieravo som si sadla do posledného a bol to opäť dobrý nápad – boli sme tam traja: šofér, sprievodkyňa a vzadu ja… samozrejme nás bus neviezli priamo k vlaku… bolo ešte treba obehnúť (doslova) Levice – a tak som úchytkom zhliadla Levický hrad https://sk.wikipedia.org/wiki/Levick%C3%BD_hrad a najmä všetky teská a iné predajne, prevádzky a sklady…. na stanici traja vystúpili a dvaja nastúpili a kľukatili sme sa mestom ďalej, až sa mi zdalo, že sa vraciame, ale nie, pokračovali sme v ceste, neustále sprevádzaní po pravej strane výhľadom na polia s neidentifikovateľnými rastlinami, na pozadí s majestátnymi vežami Mochoviec…až nastal Lok – obľúbená stanička jedného, dnes žiaľ nebohého, ctiteľa… ktorý mi svoje city neprejavil príliš so cťou, ale budiž mu odpustené… a tak som si myslela, že si tú staničku aspoň odfotím a pošlem vám, ale vlak tam už stál a bolo nutné sa čo najskôr nalodiť, pripadala som si v tom momente tak trochu ako na vojenských manévroch (niežeby som niekedy niečo také zažila:)), a keďže perón v stanici Lok nepočítal s takou poctou, že tam niekedy zastane rýchlik, bol krátky a do vozňa 1.tr., ktorý bol hneď za lokomotívou, som sa musela preštrikovať cez niekoľko predošlých vagónov… a opať, ale v celkom inej súprave, som sa uvelebila v prázdnom kupé č.7 a začala pozorovať krajinu… na poliach boli jazerá z výdatných dažďov predošlých týždňov…na jednom z nich som narátala asi dvadsať labutí.. slnko pomaly zapadalo medzi oblaky… cez Podhajskú sme sa pohybovali tak pomaly, akoby mali do vlaku s heslom: „Nestojíme, máme spoždění!“… mali ešte pristúpiť poslední návštevníci kúpaliska – ale nenastúpili… .. a niekde okolo Senca (bola už tma) išiel vlak tak nehlučne, plíživo a pomaly, akoby si rušňovodič zbehol kúpiť langoš a nechal vlak len tak na voľnobeh… …a tak sme nakoniec meškali len neuveriteľnú 3/4 hodinku…. …a tak som si povedala, že „za málo peňazí veľa muziky!“ a pomaly som očakávala, že nás budú na stanici v Bratislave odchytávať, aby sme si doplatili za cestu: veď uznajte, nielen že cesta trvala dlhšie, ale ešte aj sme išli dvoma vlakmi a autobusom a videli sme nečakané zákutia našej vlasti… zabudla som ešte opísať, pre mňa doteraz neznámy „rybníkovito sa rozširujúci Hron“ pri Tlmačoch… …a tak som raz v jedálnom vozni stretla Dorotu N… ale to bol celkom iný deň, rok aj vlak (južnou trasou také nechodia:))
a naša hudobná redaktorka vyberá:…bolo nás 11 „trúbkovanie“ tango …s prianím, nech zmena času prinesie zázrak a krásu)))vždy vaša Sally_Lu* p.s. – pridávam pár celkom čerstvých dekupáží p.s.2: predchádzajúce traktáty si môžete prelistovať
…a tak som si spomenula ako som bola cca pred 15-timi rokmi v Egypte – klasicky v rezorte pri mori.. akurát, že na jar, tak nebolo horúco – priam jeden deň mrholilo…. ale keď sme sa vybrali v kolóne turistických autobusov s vojenskou ostrahou na fakultatívny výlet do Luxoru a údolia kráľov s pokynom, že bez 1,5 litrovej fľaše s vodou nás z autobusu nepustia, tak trochu mi došlo, čo je to horúčava a púšť – bez tej vody sa fakt nedalo… umožnili nám navštíviť 2 hrobky (systém sprístupňovania hrobiek bol taký, že na pár dní boli vždy k dispozícii vybrané a potom zas iné, aby sa návštevníkmi a prílišným pohybom, vetraním, dýchaním atď neničili tieto unikátne skvosty)… mala som tam jeden zaujímavý dojem: v hrobkách, kde boli steny s hieroglyfmi a inými maľbami voľne prístupné som sa cítila oveľa prirodzenejšie ako v hrobkách, kde boli steny chránené sklenenými stenami (neskúmala som tento jav, ale bolo to pre mňa citeľné)…cestou odtiaľ k Nílu sme sa ešte zastavili v dielni na spracovanie alabastru – ukazovali nám ako sa z neforemného béžového šutra stane foremná vázička – ale fakt to bolo zaujímavé: najprv sa vytvtorí to nič vo vnútri nádoby a potom jej vonkajší tvar, lebo inak by sa krehkký materiál rozpadol…. a potom nasledoval Níl!!! – k Nílu mám pozitívny vzťah už od školských čias a na plavbu loďou na druhý breh som sa tešila (hlavne s víziou, že krokodíly sa vyskytujú až za kataraktami:))…a k tomu známy film od Ahathy Ch. … a tak, keď sme prišli na breh rieky, hľadala som očami tú loď, ktorá nás preplaví do Luxoru…. na brehu kotvili bárky asi tak pre 20 pasažierov s výzdobou, ktorá pripomínala Vianoce… a pokyn znel jasne: „Tieto loďky vás preplavia na druhý breh a potom budeme pokračovať do chrámového komplexu“… „Aha!!!???“ – prebehlo mi hlavou a inštinktom trucovitého decka som mienila tento pokyn zamietnuť ale hlavou dospelého jedinca som vyhodnotila, že asi nemám inú možnosť…. plavba bola rýchlejšia a pohodovejšia ako som čakala a na druhom brehu nás čakal úžasný Karnak …koptský sprievodca s hrubým fascikom plným obrázkov a textov pod pazuchou, nám rozprával príbehy o chráme zasypanom pieskom a ľuďoch, ktorý sa tam ukrývali – robili si oheň a tým začadili stropy chrámu, ktoré ostali dodnes čierne, aj keď sa neskôr ukázalo, že namiesto malých chyžiek sa pod masami piesku skrývali obrovské sĺporadia sa priestory… a tiež príbeh o nejakej miestnej „obci“, odkiaľ všetci „mužskí občania“ odišli bojovať a ostal tam len jeden muž, ktorý bol nejak postihnutý (asi na nohu…) a tým nebol bojaschopný a dostal za úlohu strážiť doma ženy, ale ako sa ukázalo, bol schopný v inom: keď sa muži po viac ako roku vrátili z vojny ich ženy mali v náručiach kojencov… proste zaľudnená dedina… a tak muži zasadli a šalamúnsky sa uzniesli, že dotyčného „strážcu žien“ vyhlásia za boha plodnosti – jeho podobizeň je na reliéfe v Karnaku dodnes a vyznačuje sa… určite nie výraznou hlavou:)))))… každopádne výlet to bol nezabudnuteľný a keď sme sa opäť vrátili autobusmi k moru, zašli sme si na druhý deň do malého obchodu v hotelovom komplexe – predával tam mladý kopta Michael, ktorý sa vyznal v papyrusoch a keď videl, že som nejaká prechladnutá z miestneho počasia urobil mi skvelý ibiškový čaj, na druhý deň som bola ako rybička a mohla som si ísť konečne zaplávať do mora…
…a tak rovnodennosť vidím ako misky váh – na jednej strane kilo tmy a na druhej kilo svetla))) …a tak tu máme váhy – vážne!!! …a tak musím…. nedá sa nespomenúť na váhy – ľudí, ktorých poznám, poznala som ale aj takých, ktorých som osobne nestretla, ale pečať ich existencie je tak trochu alebo aj viac… súčasťou mojej… Peter, Pavel, Karol, Ľubomír, Ivan, Gusto, Stanislav, Ľubica, Eliška, Václav, Ocsar, Gwyneth, Veronika, Kate, Brigitte, Julia, Rudolf, Marcello, Olivia a samozrejme John… (objavila som tento neuveriteľný link so zvláštne nádejnou info… možno, že raz… imaginujte…)) …a tak som si spomenula, že sme sa s kamarátkou v roku 2008 ocitli v Liverpoole …bývali sme najprv v hoteli celkom blízko legendárneho Cavern Clubu ..a tak keď sme sa konečne ubytovali (lietalo sa vtedy z BA do Manchestru a odtiaľ bolo treba ísť vlakom… s veľkým kufrom – celkom zábavné!!! – vlak bol fakt „osobný“ a s nejakou batožinou ani náhodou nepočítal…),a keď sme potom našli v uličkách hotel a zapadli do izby… samozrejme vízia danej chvíle bola jasná: sprcha, prezliecť sa a vyraziť na vzduch – teda do ulíc mesta… to ale muselo počkať!!!… môj celkom nový kufor, napchaný oblečením, sa nedal vôbec otvoriť… po zúfalej asi polhodinovej snahe o odomknutie podivného zámku som sa vydala za recepčným očakávajúc nejaké sofistikované riešenie – veď také veci sa v hoteloch určite dejú ako na bežiacom páce… recepčný neprekypoval nadšením ani nápadmi… jednoducho zobral pílku a vybral sa so mnou do izby!!!… v peknom oblečku sa postavil ku kufru a pílil a pílil až kým nerozpílil… nielen nepodarený zámok ale aj kúsok nového kufra… celý zmorený spotený a bez slov sa odtackal naspäť na recepciu, ale!!! – ale kufor bol otvorený a veci v ňom prístupné!!! (myslím, že na spiatočnej ceste som miesto zámku použila len nejakú šnúrku:)))— zabudla som podotknúť, že sme mali sme veľký problém zohnať hotel a tak sme prvú noc len spali v tomto pomenovanem po známej skladbe Beatles – v každej izbe bol nejaký portrét člena kapely – my sme mali Georga)) hotel bol sofistikovaný, niekde v útrobách ukrýval aj apartmán s bielym krídlom… ale okná sa nedali otvoriť!!!… a tak sme sa na druhý deň ráno zbalili, napchali kufre a premiestňovali sa do hotela bližšie k rieke… v dokoch v zátoke kotvila žltá ponorka (také zvláštne plavidlo, ktoré vyzeralo ako obrnený transportér natretý na žlto:)) … hotel bol jednoduchší ale veľmi pohodlný a dali sa v ňom otvárať okná (aspoň na výklopku:))a hemendex na raňajky bol tiež menej sifistikovaný a veľmi chutný… a rieka Mersey bola úžasná!!! – na prvý pohľad bolo zaujímavé, že na nej nie je žiaden most, hoci mesto pokračuje aj na druhom brehu – vysvetlenie nie je vo financiách ale v prílive – niekoľkometrový príliv a odliv by prevádzku mostov a života pod mostami príliš komplikoval a tak keď sme išli (v daždi) na výlet na druhý breh, tak sme sa najprv preplavili loďou (niečo ako trajekt) a naspäť autobusom (nie obojživelným:)) ale pekne tunelom… a ešte vysvetlenie: počas pobytu sme sa dozvedeli, prečo boli hotely v ten prvý deň včade obsadené – v rodnom meste bol koncert Paula… no priznám sa, že keby Johna… alebo Georga… tak by ma to fest mrzelo, že som o tom skôr nevedela… „prepáč Paul, verím, že si mal plno aj bezo mňa:))“— sorry Ringo))) …a tak som sa vrátila do Ba bez zážitku z koncertu ale s odznakom na taške, ktorý hovorí stále: „all you need is love!“… a naša hudobná redaktorka vyberá:A Hard Days Night + lenn_ONa na oslavu kúsok muzikálu … a tak vám prajem dosť svetla a vždy niečo dobré poruke, čo by ste mohli prihodiť na misky váh pre zachovanie rováhy (duše, tela, sveta, svetla…:))) vždy vaša Sally Lu* p.s. – pridávam pár celkom čerstvých dekupáží – nie s váhami, ale s vážkami:))- a pár autentických foto z Liverpoolu— a ak som na niekoho z vás – váh zabudla, určite sa mi ozvite – všetko najlepšie!!!
… a tak som jedno leto bola na dovolenke v Španielsku, dovolenka to bola pomerne hektická – poznávala som nielen krajinu ale aj seba… takže to bolo dosť pestré a pár dní po príchode na Slovensko som nakoniec trávila dojmy znavená na PN-ke… … a tak, keď sa mi trochu polepšilo, pretransformovala sa PN-ka v závere na celkom príjemnú domácu dovolenku… čítala som si časopisy, ktoré som mala so sebou na tej oficiálnej a nebol na ne čas… a začala som lúštiť osemsmerovky… je to taký zvláštny fenomén – hľadať slovíčka v spleti písmeniek v smeroch pre nás obvyklých i neobvyklých… niekedy sa mi z toho parila hlava a výsledok nestál za to, ale ten proces ma bavil… … a tak som si na začiatku tohto leta kúpila náhodné vydanie osemsmeroviek a v teplých dňoch som sa do nich na balkóne (bytu, nie apartmánu pri mori)) pustila… … a tak, nech som sa niekedy snažila, ako mi len sily stačili … a verte mi, že som vyškrtala všetky potrebné slová – vyšlo mi ako dopovedanie prvej časti: „Nie je pravda, že psy nevedia rozprávať.“ – „boehiemvlroiil všetky slová do očí„… je pravda, že keď som si to teraz takto napísala, skutočný zašifrovaný obsah je zrejmý:))…ale napríklad po prvej vete ďalšej osemsmerovky: „Opilec sa podobá fľaši pálenky“… treba ešte lúštiť ďalej??? … a tak som si povedala, že vlastne netuším ako sa tieto „hlavolamy“ vytvárajú a či sú tie nezmysly dielom zákerného tvorcu 8-smeroviek alebo neznalého programu… každopádne som si spomenula na myšlienku „tvorca dovedie čitateľov (alebo iných užívateľov) len tam kam došiel sám„… kam došla cesta tvorcu tohto zošítka nevedno… možno niekam do „španielskej dediny“… ale sama som sa tento víkend ocitla namiesto Španielska priamo v Paríži… intenzívne som riešila ako poviem rodine, že som sa v časoch aktuálnej krízy vybrala do Paríža, ale Paríž je úžasný (česky úžasná!!!) nedalo sa inak – cestou na vernisáž vo Francúzskej národnej knižnici som sa postavila na schody priamo pred chrám Notre Dame, ktorý bol zamknutý – kvôli rekonštrukcii – na štyri zámky (už tie schody mi mali byť divné)… tak som stála na tých schodoch a kým stihla cvaknúť spúšť fotoaparátu, sprava aj zľava sa ku mne prihrnuli turistky a chceli sa fotiť tiež, snažila som sa im vysvetliť, že napriek tomu, že majú rúška mali by dodržiavať odstup – 2-metrovú vzdialenosť (dúfala som, že keď im to poviem po anglicky pochopia…)… potom cestou, som pred jednou kaviarňou videla slečnu so psom – pes mal ružové náušnice a čelenku (zrejme fenka)- „Paríž!“, povedala som si… no dobre… v Paríži som bola pred x-rokmi, keď Notre Dame bol klasickou „povinnou jazdou“ a na poklope metra pri Seine hral neznámy saxofonista… …a tak, dobre – priznávam – víkendová návšteva sa odohrávala vo sne… …a naša hudobná redaktorka dnes vyberá: Život fo rarbe ruží a Paris Latino + bonus (pre)pána Fialu…
prajem vám krásne cestovanie – dúfam, že čoskoro nielen vo snoch :))vždy vaša Sally Lu* p.s. – a keďže nemám nakoniec žiadnu foto v víkendového Paríža pridávam pár čerstvých kresieb a dekupáží
…a tak sa v piatok podvečer „nebo nad Devínom“ predsa len medzi dvoma lejakmi utíšilo a umožnilo nám desiatykrát otvoriť výstavu 10-tich autorov na počesť 11-teho = Petra Strassnera … bez mikrofónov a hudby (lebo počasie…) a bez občerstvenia (lebo korona..))) … napriek tomu to bol skvelý večer (lebo Devín… & lebo Peter…)…
vystavujúci autori: Gabriel Strassner & Lucia Fabiánová Strassnerová & Lubo Mikle & Andrej Šóka & Milan Kosmel & František Bohunický & Kata Kissoczy & Rasťo Trizma & Dionýz Troskó & Jakub Trajter
– a tak som si v areáli hradu spomenula, že sme so spolužiakmi (na FASTU) „onehda=dávno“ prispeli svojim návrhom do architektonicko-urbanistickej súťaže „Devín – slovanské hradisko„… mali sme krásny model areálu pokrytý asfaltom, z ktorého svietili objekty nafarbené zlátenkou – nepamätám si, kto tú súťaž vyhral…. pamätám si, že my sme boli diskvalifikovaní (tušili sme, že k tomu dôjde, lebo sme vedome porušili súťažné podmienky – namiesto zachovania „archeologickej stopy stavieb na teréne“ sme niektoré objekty drzo vytiahli do 3D dimenzie – ako sochy, náznaky toho, čo tam kedysi stálo…. a napríklad okolo vstupu mali rásť šípové ruže – ani tie nie sú historicky podložené:))) – ale!!! – na výstave súťažných návrhov sa náš návrh prezentoval, čo bolo pre nás dostatočné zadosťučinenie…- dnes v areáli hradu môžete zažiť oživenie v podobe sôch – aspoň do konca októbra)))… a ten výhľad zo stredného hradu na sútok Dunaja a Moravy s ikonickou Panenskou vežou je stále úchvatný….!!! … a vraj hradné bralo kedysi obmývali priamo vody Dunaja... … a tak som sa pred x-rokmi ocitla na celkom inom Devíne – na brehu mora….nádherné miesto (nedivím sa Rilkemu, že napísal „Devínske elégie„)))) … a tak sa roky chystám len kúsok za hranicu na ten Moravský Devín: – a naša hudobná redaktorka vyberá:- pamätáte si na legendárny koncert Chucka Berryho na parkovisku na Devíne v lete 1993? (vraj nás tam bolo 10 000!!!)))(priamo z koncertu video nenachádzame))): – alebo v roku 2012 na strednom hrade Blue Effect – a v noci tam môže prísť Laura pásť svoje tigre)))
…a tak na konci deviateho mesiaca v roku – a žeby predsa bola v názvoch „deva?“ – odporúčam každopádne: Devín!!! – s ríbezlákom či bez:))
…a tak som som včera ocitla v Malackách (nie nespadla som tam z oblakov ako avizovaný dážď, bola to plánovaná záležitosť, ale predmet cesty nie je meritom tohto traktátu)- mimochodom možno viete, že Malacka (v maďarčine) = prasiatko… a zisťujem, že aj teórie odborníkov na názov mesta nie sú jednotné((((((((:: ale erb je jasný ... a tak idúc cestou „z bodu príchodu“ – zo železničnej stanice – ležérnym krokom do „cieľového bodu“ som prechádzala kolosálnym nadchodom ponad trať a potom zas celkom malým priechodom popod cestu… …a tak som sa v tom priechode pristavila a v bunde s nápisom „LOVE“ lovila slová neznámych pisateľov na steny… ľudia idúci za mnou sa pristavovali a čítali si tiež (jasné, že „klasické vulgarizmy“ si viete predstaviť.. a tak vyberám niečo vyberanejšie:)))
„Nie všetko, čo stratíš je stratou“ „Bolesť opäť odíde“ „Čo bolo pred rokom pre mňa všetko….“ „Sklamať seba je horšie ako iných“ „Poslednú dobu verím len tebe a peniazom“ „Chceš silnú drogu? – zamiluj sa!“ „Pochopil som, že keď sa budem zaujímať o reči druhých, tak sa mi zrúti svet“ „Podstata podstaty je v podstate nepodstatná“ „Sme smutná generácia so šťastnými fotkami na instagrame“ „Naučte sa gramatiku a potom niečo píšte!“ „Milujem Mišel!“
…osviežená „výkrikmi zo steny“ som sa ocitla v inštitúcii, ktorá bola cieľom mojej cesty… v čakárni pre klientov trónila telka a telke kraľovala talianska telenovela – podarilo sa mi prísť v momente, keď romantická dvojica spievajúc niečo o „kozách“ tancovala na chodbe policajnej stanice a postupne sa k nej pridávali „zmiešané i nezmiešané dvojice“ dovtedy „veľmi nahnevaných“ talianskych karabinierov… (v takom momente sa mi – neviem ako vám – celkom zastaví mozgová činnosť…:))) s takýmto nastavením som čakala na vybavenie svojej záležitosti úplne v pohodičke))))…a tak, keď som všetko vybavila vracala som sa k vlaku cez Pálffyovský park popri Pálffyovskom kaštieli, ktorý bol dokonca otvorený a tak mi nedalo nenazrieť do nádvoria, ktorému dominuje jeleň kamenný a malé pódium, ktoré má už sezónu zrejme za sebou… ale do kaštieľa sa dá ešte do 29.9. pozrieť…snáď sa vám to podarí, lebo ja som napriek priaznivým otváracím hodinám (vyzeralo to, že stíham posledný vstup dňa) narazila na zatvorené dvere… stála som potom ešte chvíľu na nádvorí pozerala na polo(možno aj menej)zrekonštruovaný kaštieľ a búrkovú oblohu nad ním a keď sa začal ozývať strašidelný vŕzgavo-škrípavý zvuk „korouhvičiek“ (po slovensky „veterníkov“:)) chápala som to ako pokyn nebies k odchodu… a stromy v parku sú staré a krásne a žiaľ/nežiaľ asi toho aj veľa pamätajú… a tak som si cestou ešte vychutnala domácky prízvuk predavačky v pekárni a rýchlym krokom s prvými kvapkami dažďa zamierila k vlaku… od Rakúska sa valila poriadna čierňava… ale o Rakúsku niekedy nabudúce…
p.s. – pripájam aktuálnu pozvánku na Hrad Devín – (v prípade nepriaznivého počasia sa vernisáž konať nebude), ale výstavu 10-tich sochárov si v exteriéri areálu hradu môžete pozrieť do konca októbra:
Výstava Hommage á Peter Strassner X. – každoročná výstava na počesť a pamiatku sochára a pedagóga Petra Strassnera sa konná v septembri v čase jesennej rovnodennosti 10. ročník výstavy sôch a objektov predstaví 10 autorov: Andrej Šóka, Gabriel Strassner, Lucia Fabiánová Strassnerová, Lubo Mikle, Milan Kosmel, František Bohunický, Kata Kissoczy, Rasťo Trizma, Dionýz Troskó, Jakub Trajter
…a tak sa obdobie panny pomaly pomaličky prehupuje k váham… …a tak váham, čo vlastne napísať 🙂
…a tak konštatujem, že váhavá panna je niečo celkom iné ako panenské váhy…:))
…a tiež, že:
…morská panna zrejme neexistuje a mrzká panna už vôbec nie ……morský panic bol nanic (ibaže by boli ženy námorníčky..:) ale mrzký panic má ešte istú šancu..:))))
…súhvezdie „Panna“ môžeme na oblohe pozorovať od novembra do júla – takže teraz v septembri smola, ale môžete si nájsť nejakú pannu (myslím tým samozrejme osobu narodenú v tomto znamení) a môžete s ňou/ním pozorovať veľký voz (a nemyslím tým veľké auto na parkovisku:))https://sk.wikipedia.org)
… symbolika panny mala v kultúre veľký význam, známe sú napr. strážkyne starovekých chrámov… mníšky v kláštoroch… a zaujímavé, že práve v tomto období aj sviatok Panny Márie – patrónky Slovenska… návšteva baziliky v Šaštíne stojí za to v akomkoľvek období (v predajničke pri bazilike sa kedysi dalo kúpiť aj omšové víno)
.. a naša hudobná redaktorka vyberá: Madonnu …a nějakou od pána Gotta …a trochu jasu jazzu a oslávencom pridávam recept na „panna cottu„ – krásne prehupnutie z obdobia panny do váh!!!(pri Dunaji či rieke Váh:))- a hlavne žiadna panika!!!- tá nech sa nás netýka:)))
